Slovanské meno prvého z pustovníkov  je Svorad (po poľsky Świerad), kým Andrej je jeho rehoľné meno, ktoré dostal na Zobore v Nitre. Svorad bol Poliak a pochádzal z Poľska, kde sa narodil okolo roku 980. Tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom (okres Nowy Sacz), neďaleko slovenskej hranice, zaznamenáva, že Svorad tam žil v mladých rokoch ako mních.

V južnom Poľsku v tom čase jestvovala metropolia v Krakove, ktorá podľa novších výskumov bola pokračovaním veľkomoravskej metropolie so staroslovienskou bohoslužbou (tzv. glagolskou, čiže rímsko-slovanskou). V duchovnosti sa udržiavali početné stopy východných, čiže byzantských vplyvov, ktoré k nám priniesli sv. Cyril a Metod a ich učeníci. Tento vážny poznatok nám poslúži lepšie chápať záznam životopisca Maura, že Svorad sa riadil podľa reguly sv. Zosima (aspoň v niektorých veciach). Zosimas bol slávny mních v Palestíne v 6. storočí.

Keďže v životopise nikde nie je zmienka, že by mních Svorad bol kňazom, musel každú sobotu prísť do kláštora na Zobore, aby sa v nedeľu zúčastnil na eucharistickej liturgii, poprípade si vzal niektoré veci potrebné na živobytie. Je tiež možné, že na Skalku pri Trenčíne sa pobral až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka mnícha Benedikta. Totiž podľa východnej tradície mladší mnísi dostávali staršieho mnícha (starca) za duchovného otca.

Kde bol pochovaný Andrej Svorad hneď po smrti, presne nevieme. No po istom čase jeho telesné pozostatky preniesli a uložili v nitrianskej katedrále, kde sa uctievajú aj teraz.

Beňadik (slovenské znenie od mena Benedikt) pochádzal pravdepodobne z Nitry alebo jej okolia a bol už pred príchodom Svorada-Andreja členom benediktínskeho konventu v Zoborskom kláštore, takže jeho pôvodné občianske meno nepoznáme.

Andrej (na Slovensku) pustovníčil len v jaskynke pri Zobore a nie aj na Skalke pri Trenčíne. Lebo najstarší kostol (azda z konca 11. storočia) tam bol zasvätený len svätému Beňadikovi mučeníkovi a Všetkým svätým (a nie aj svätému Svoradovi-Andrejovi). Po smrti Svorada-Andreja žil Beňadik sám ako pustovník ďalej na tom istom mieste neďaleko Zoborského kláštora.

Potom z neznámych dôvodov, o ktorých sa nič nehovorí, odišiel Beňadik, iste so súhlasom svojho opáta azda už okolo roku 1031, pustovníčiť na odľahlejšie miesto, do slovensko-moravského pohraničia - na Skalku.

Ako pustovník sa Beňadik usadil v systéme jaskyniek, ktoré možno už predtým poznali a používali zbojníci pôsobiaci v pohraničí. V spôsobe života nasledoval Beňadik svojho učiteľa (majstra), hoci niet dokladov ani náznakov, že by aj on bol používal drastické metódy odriekania a umŕtvovania sa. Hlavnou zásadou rehoľníkov na západe bolo Modli sa a pracuj, čiže pravidelná modlitba spojená s meditáciou a tvrdá telesná práca.

Beňadika už nepochybne za jeho života pokladali ľudia za Božieho muža, účinného príhovorcu a divotvorcu, preto ho pravidelne navštevovali a nosili mu aj milodary. Práve s tým súvisel aj jeho odchod z tohto sveta. Prepadli a odvliekli ho zbojníci, pretože očakávali, že sa budú môcť zmocniť bohatstva, zhromaždeného z milodarov v jeho jaskynnom príbytku. Potom ho odniesli na strmú skalu (na miesto dnešnej tzv. Veľkej Skalky s dvojvežovým kostolom nad Váhom), zaškrtili ho a telo zhodili do Váhu. Stalo sa to asi okolo roku 1034. Podľa legendy našli jeho telo vo vode až po roku a pochovali ho v chráme svätého Emeráma, pri tele jeho učiteľa Andreja.

Polooficiálny kult oboch pustovníkov sa začal už roku 1064 na žiadosť kniežaťa Gejzu. Roku 1083 na prosbu kráľa Ladislava pápež Gregor VII. potvrdil kult piatich uhorských svätých: kráľa Štefana, jeho syna Imricha, biskupa Gerarda a mníchov Andreja a Benedikta. Všetci boli vyhlásení za patrónov Uhorska. Sviatok posledných dvoch bol ustálený na 17. júla. V nitrianskej katedrále sa slávia ako diecézny patróni  s liturgickým stupňom  slávnosť, v celej diecéze ako sviatok.