OTÁZKY
Otázka: Ako sa dá anulovať manželstvo?
V mnohých médiách sa stretáme s tým, že sa vraví: v Katolíckej cirkvi nie je síce rozvod, ale dá sa manželstvo anulovať. Žiaľ, tí, čo píšu nie sú vzdelaní v týchto veciach, len mudrujú a mýlia. Manželstvo medzi pokrstenými je sviatosť; a riadne uzavreté - aj manželsky dokonané je platné. Pred sobášom snúbenci musia vyjadriť svoj úmysel, ako berú manželstvo pred tvárou Cirkvi uzatvorené - písomne odpovedia na otázky a podpíšu odpovede. Kňaz im aj vysvetlí veci a pojmy. Pre uzatvorenie manželstva treba spĺňať podmienky; niekedy možno zistiť prekážky, ktoré sú ale dišpenzovateľné (napr. vek), ale sú aj prekážky, pre ktoré nemožno platne uzatvoriť manželstvo a tie prekážky sú nedišpenzovateľné (napr. určitá pokrvnosť, alebo impotencia), alebo sú to k manželstvu podstatné skutočnosti, ktoré jedna stránka pred druhou zatajila. Skrátka "ak by som toto vedela, tak si ho neberiem".
Zväčša po krátkom čase sa môže niečo po obrade uzatvorenia manželstva spoznať, a ak ide o vážnu vec, kontaktuje sa najprv miestny farár, kde stránky bývajú, ktorý na základe inštrukcií z cirkevného súdu vypočuje, o čo ide. Ak usúdi, podľa inštrukcií, že je niečo podozrivé, buď kontaktuje diecézny súd, alebo spíše žiadosť so stránkou (stránkami) o preskúmanie platnosti manželstva. Ak sa zistí, že v momente uzatvárania manželstva, teda sobáša, tam bola prekážka, súd vyhlási manželstvo za nulitné, teda nulové. Nulla znamená žiadne, teda nevzniklo, neexistuje - muž a žena sú slobodný a to, v čom žili bolo len domnelé manželstvo. Nikdy manželmi neboli.
Preto je nesprávny výraz anulovať manželstvo. Annullatio znamená zrušenie, zničenie toho, čo bolo. Cirkevný súd po preskúmaní dôvodov a získaní dôkazov môže vyhlásiť nulitu manželstva, teda, že nevzniklo, nebolo. Čiže manželstvo sa neanuluje. A to je rozdiel. Asi tak, ako je rozdiel nemať najazdené žiadne kilometre na aute, lebo je nové, a iné je, že jazdilo a sa opotrebovalo, ale vynuloval sa tachometer.
Otázka: Čo sú to duchovné cvičenia?
Je to utiahnutie sa do ústrania od bežných prác, povinností a uvažovanie nad sebou, prehodnocovanie svojho života. Originálne 30-dňové má sv. Ignác z Loyoly - on ich začal.
Duchovné cvičenia sa robia spoločne s inými, alebo aj človek sám s exercitátorom (cvičiteľom duchovného života), ktorý im dáva podnety na zamyslenie, nastavuje duchovné zrkadlo príkladmi zo Svätého písma či života svätcov, vedie pobožnosti,....
Sú to akoby ročná servisná kontrola duše. Ako pri aute: skontroluje sa všetko, niečo vymení, niečo opraví, dotiahne, nastaví. S tým rozdielom, že tu ide o človeka, dušu s jeho prežívaním prác a povinností, vnútorného života s Bohom i ľuďmi. Človek sa utvrdzuje vo svojom chápaní vecí, alebo spoznáva svoje vady, spoznáva kde robí chyby - a hľadá riešenia, ..... a má viac času na modlitbu, čas s Pánom konzultovať a riešiť veci.
Duchovné cvičenia majú byť aspoň 3-dňové, aby sa za ich účasť mohli získať úplné odpustky za stanovených podmienok.
Otázka: Kde majú sedávať deti v kostole?
To nie je stanovené, nie je na to liturgický predpis. Je však dobré, ak je rodina pospolu; ale je aj vhodné, ak deti - tie, čo sú samostatné, už obsedia a vedia sa zapájať do omše, teda používajú aj modlitebnú knižku-spevník, aby sedeli bližšie pred oltárom, a lepšie vnímali, čo sa deje. Je to na zvážení rodičov. Poznajú si deti.
Čo sa ale týka detí, ktoré nechodia ešte k sv.prijímaniu, tie inštruujte, aby si dali prst na ústa, ak si idú pre požehnanie (ľudovo na krížik).
(Vo farnostiach, kde je veľké množstvo detí , napr. v mestách a chodia ´na krížik´ až po omši, tam, samozrejme, nemusia mať prst na ústach.)
Otázka: Môže katolík ísť napr. do evanjelického kostola na služby Božie, alebo do synagógy? A ako sa správať?
Na pravidelné navštevovanie niet dôvodu (máme svoje kostoly, svoju vieru i liturgiu), ale príležitostne - či zo zvedavosti, alebo ak nás tam pozvú známi, príbuzní iného vierovyznania môžeme tam ísť.
A ako sa tam správať? Musím robiť, čo oni?
Je dobré aspoň ako–tak sa zoznámiť s ich obradmi, skôr než sa ich zúčastníme.
Etiketa hovorí, aby sme išli slušne a spoločensky, teda maximálne decentne (muž oblek, príp. pokrývka hlavy – klobúk, jarmulka; žena dlhé šaty, príp. zakryť hlavu šatkou, závojom) oblečení.
Prísť treba načas pred začiatkom a sadnúť si, kde nám určili, resp. kde je voľné miesto.
Vstávame spolu s ostatnými, taktiež si sadáme. Iné úkony nerobíme, ani napr. nejdeme na osobitné úkony, ktoré sú pre veriacich tých vyznaní.
Taktiež inoveriaci u nás v katolíckom kostole sa neprežehnávajú, ani nekľakajú, neukláňajú; a nejdú ani k svätému prijímaniu a podobne. Nerobia úkony, ktoré sú im cudzie, alebo im nič nehovoria. Zachováva sa len prirodzená slušnosť: pohľad na druhých, prípadne pozdravenie úklonom hlavy a spoločne vstávať a sadať si.
Otázka: Pri vysokých denných teplotách, nie je lepšie, ak by bývali sväté omše ráno?
Je to individuálne v každej farnosti. V kostoloch je často teplota nižšia než vonku o 5 aj 8 stupňov. Robia to hrubé múry starých kostolov a tmavšie okná. Sú farnosti, kde majú stále sv.omše len večer aj v horúčavách. U nás to je na striedačku - ráno, večer. Záleží aj od veriacich, ktorí dávajú úmysly sv.omší, chcú niektorí ráno, iní večer. Potom je zaujímavé, že práve večer býva viac veriacich na večerných sv.omšiach i v lete, niekedy aj dvojnásobne.
Je to podobne ako aj pri pohreboch: sú farnosti, kde v horúcich dňom majú až večer pohreby, alebo len popoludní a nevedia si ani predstaviť inokedy. A sú farnosti, kde je normálne, že pri takom počasí sú pohreby ráno, resp. skoršie dopoludnia a neberie sa ohľad, že popoludní budú ľudia z práce doma a prišli by na pohreb. Uznajme, že večer je vzduch práveže prehriaty aj na 30 stupňov a v popoludňajších hodinách v lete býva viac búrok. Koľko ľudí, toľko chudí - zohľadniť treba iste aj pohľady druhých, ale zohľadniť čo najviac aspektov... A nikdy nezabudnúť aj na trochu obety, veď raz fúka, raz prší, raz veľmi mrzne, raz je horúco...
Otázka: Ako sa spovedať v zahraničí, keď neovládam miestny jazyk?
- Preto je najlepšie ísť do sveta vyspovedaní doma.
- V zahraničí, najmä vo veľkomestách, aspoň európskych sú niekde aj kostoly so slovenskými kňazmi, dobré je si pozrieť na internete a prípadne tam ísť. Alebo aspoň nájsť si kňaza podobnej-slovanskej reči, napríklad česky, či poľsky.
- Kňaz musí počuť vyznanie hriechov a rozumieť im. Preto ak možno neviem gramatiku, ale len slovíčka, Po vstupe do spovednice treba ihneď upozorniť kňaza, že ste cudzinec a len sčasti rozumiete v cudzom jazyku. Pomôckou pre penitenta môžu byť dostupné prekladové slovníky na vyhľadanie správnych slov, ktoré jasne vystihujú podstatu hriechu. Tieto si poznačiť na papierik a prečítať. Nie je dobré pokúšať sa o vysvetľovanie okolností či opis hriechov, pretože by mohlo prísť k nepochopeniu zo strany kňaza, ak by neboli použité správne slová. Kňaz vie, ako má ďalej postupovať, a v tomto prípade vynechá mravné poučenie. Po vyznaní hriechov a výzve vyjadriť ľútosť nad hriechmi môžete povedať slová ľútosti v rodnom, slovenskom jazyku.
Otázka: Do akého veku sa môže miništrovať?
Miništrant je služobník, pomáha pri slávení liturgie kňazovi, či biskupovi. Aj malý chlapec môže miništrovať, čo nechodí ešte do školy, ak sa vie patrične správať; hoci to neznamená, že všetko vie robiť a všetkému rozumie. Takisto vek, kedy ´končiť´ neexistuje. Tu je to o službe, nie o veku. Ani vzdelanie, či postavenie nerozhoduje - poznáme i politikov i kráľov, čo posluhovali kňazovi pri omšiach. Miništrovať je veľké vyznačenie byť blízko Pánu Ježišovi v Eucharistii, je to "anjelská služba".
Otázka: Niekde sa "krstí" kniha, alebo nové cédečko; je to správne?
Výraz: krst - grécky baptizein, latinsky baptismus - znamená ponoriť. Zatopiť hriech v krstnej vode. V našich krajoch je slovo krstiť odvodené od staroslovanského kristiť, kristiť sa, čo znamená pripodobniť sa Kristovi.
Dnes je bežné používať výraz : uvádzanie do života, alebo prezentácia (knihy, cédečka, atď.) Najnovší výraz je tiež vhodnejší: promócia novej knihy...
Otázka: Znak kresťanov je kríž. Odkedy?
čeníkom nebol kríž, ale znak ryby, grécky ichthys. Každé písmeno znamenalo slovo IXTHYS - Jesús Christós Theú Hyós Sóter – Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ. Tento kresťanský symbol sa objavuje v rímskych katakombách v 2. storočí. Ale ryba nie je len znakom Pána Ježiša, ale i kresťana, ako to uvádza i jeden katechizmus: „Človek je stvorený len pre Boha a pre šťastie nebeské, ako ryba pre vodu.“
Znak kríža, ako symbol kresťanov, sa používa až od 4.storočia.
Otázka: Niekedy pri svätej omši sa uprostred nej kňaz prežehná - tak to bolo aj na Veľkonočnú nedeľu. Majú sa aj veriaci prežehnať?
Myslí sa tu na eucharistickú modlitbu Prvú, ktorá je tá najdlhšia; v nej sú slová "aby nás všetkých ... naplnilo hojné nebeské požehnanie" - tu sa kňaz musí prežehnať. Veriaci nie. Ak sa prežehnajú (lebo sa hovorí "nás všetkých") - môžu sa, tým zle nespravia.
No, potom nasledujú slová "aj nás svojich hriešnych služobníkov", a kňaz sa bije v prsia, toto veriaci nerobia!
Otázka: Keď sa kropenia veriaci pri omši svätenou vodou - napríklad, ako to bolo na Bielu sobotu pri vzkriesení, - čo sa má robiť?
Ak je pri bohoslužbe kropenie ľudu na znak pripomienky krstu, veriaci skloní hlavu (aby voda nešla do tváre, ale na hlavu, ako bol pokrstený) a prežehná sa.
Otázka: Aký čas pred plánovaným sobášom sa treba nahlásiť na fare?
Termín si snúbenci prídu dohodnúť, nie oznámiť! Preto je dobré aj niekoľko mesiacov pred plánovaným vstupom do manželstva. Najmenej však 3 mesiace pred sobášom - tak je to stanovené biskupom: aby sa zvládli poučenia, katechézy, a najmä – aby sa stihlo, ak ide o nejaké vybavovanie dokladov s biskupským úradom. Keď je doba kratšia, a treba vybavovať povolenia, či dišpenzy na biskupskom úrade, má z toho ´problém´ kňaz, že asi neinštruuje veriacich. Teda najneskôr tri mesiace pred plánovaným sobášom !
Otázka: Či môže byť sobáš v advente a pôste?
Sviatosť manželstva sa môžu vysluhovať - okrem Veľkého piatku a Bielej soboty, aj v Adventnej dobe i v Pôstnej, ale nie s prelúdiami pri obrade a prílišnou slávnostnosťou. Tu sa musí primerane prihliadať na vážnosť a špecifikum doby, najlepšie bez zábavy, snáď len nejaký obed s najbližšími.
Treba zachovať charakter tej-ktorej doby – je to čas pokánia, a stíšenia; je to asi 1/5 roka, takže na sobáše a svadby sú až 4/5 roka. Inoveriaci to ťažko chápu, ale my katolíci si to zachovávame a zachovávajme - ten osobitý ráz obdobia.
Zväčša sa praktizujúci veriaci vtedy nesobášia; no využíva sa tá doba, napr. ak už žijú nejakí v civilnom zväzku a dávajú si ´do poriadku´ manželstvo, teda to je pre nich dôležité - bez hudby a nejakých hostí, v tichosti.
Otázka: Prečo sa niekedy slúžia omše na rôznych miestach rôzne, napríklad sú iné čítania; alebo aj veľkonočné obrady v televízii majú čosi iné, čo sme my v kostole nemali, a sú niektoré dlhšie a inde kratšie obrady?
Predovšetkým je rozdiel, či bohoslužbu slávi biskup, pápež, či jednoduchý kňaz. Pre biskupské omše sú niektoré špecifiká.
Pre všetkých kňazov platia predpisy pre slávenie svätej omše a sviatostí, ktoré sú schválené Svätou Stolicou. Niektoré obrady máme aj napríklad pridané (obrad Vzkriesenia; procesia na Božie telo so 4 oltárikmi), ale tiež schválené, ale iba pre Slovensko.
1. Sú predpisy, ktoré sú záväzné a musí sa vykonať, čo je podstatné, ináč by omša či sviatosti mohli byť vyslúžené neplatne. To podstatné sa nesmie meniť, ani vynechať.
2. Potom sú pri niektorých textoch možnosti, viac variantov, z ktorých si kňaz môže vybrať - z dvoch možností, alebo aj z troch. Čiže to musí byť, ale modlitby, či spôsob prevedenia si vyberá kňaz.
3. A napokon máme aj texty, ktoré sú dobrovoľné: možno ich použiť, alebo nepoužiť, vynechať. Podľa uváženia kňaza, či sa obrad veľmi preťahuje dĺžkou, alebo vzhľadom na zhromaždenie veriacich.
Otázka: Hriechy som si k spovedi napísala do mobilu, kňaz mi povedal, že sa to nesmie. Prečo? Je to zakázané, alebo len jemu sa to nepáči?
Zo strany kňaza je sviatostné vyznanie hriechov vo svätej spovedi viazané spovedným tajomstvom, ktoré je absolútne, teda nedišpenzovateľné, a platí aj po smrti kajúcnika. Platí že nielenže kňaz nesmie vyzradiť kajúcnika a jeho hriechy, ale nik nemá právo ani sa spovedníka pýtať také veci (ani to, či ten alebo tamten bol na spovedi)!!!
Kajúcnik by nikdy neotvoril zrejme svoje svedomie, ak by vedel, že to tak nie je. Je to kvôli tomu, že ide o najosobnejšie záležitosti medzi Bohom a človekom. Preto nesmie byť nijako toto ohrozené. Preto kňaz, ani kajúcnik nesmie do spovednice nosiť (ani vypnutý) mobilný telefón, či smartfón a podobne. Nakoľko nie je ani takto (vypnutím zariadenia) zabezpečená diskrétnosť vyznania v spovedi, možným odpočúvaním.
Taktiež, použitie už samotného nahrávania, hoci fingovanej spovede, je pod najprísnejším trestom exkomunikácie zo samotného činu, teda automaticky.
Načúvanie nie je síce to isté ako nahrávanie no fungujú na podobnom princípe. Ak niekto načúva a neskôr zdieľa takéto informácie zo spovede, tak sa to považuje za ťažký hriech.
Dekrét Kongregácie pre náuku viery o ochrane dôstojnosti sviatosti pokánia z 23. septembra 1988
Kajúcnika neviaže nejaké spovedné tajomstvo, ale je prirodzené, že nebude verejne pretriasať svoju spoveď. Ak sa mu niečo náhodou nepozdáva, či nerozumie, nech sa pýta diskrétne toho spovedníka, alebo iného. Kajúcnik má zachovať prirodzenú tajnosť o spovedi.
Ak si potrebujem poznačiť hriechy a naozaj si neviem zapamätať a mám menší stres tak zo spovedi, má sa to urobiť na papierik a ten po spovedi zlikvidovať. Neodkladať a nepodpisovať ho!
Otázka: Čo je generálna svätá spoveď, a kedy si ju môžem vykonať?
Normálne sa hriechy odpúšťajú vo sviatosti zmierenia, ak úprimne ľutujem pred Bohom, čo som vykonal a mám pevné predsavzatie nehrešiť, hriechu sa chrániť, teda vyhýbať sa i blízkej príležitosti, ktorá na hriech zvádza.
K svätej spovedi sa má pristúpiť po dôkladnom spytovaní si svedomia.
Povinnosť je vyznať sa zo všetkých spáchaných ťažkých hriechov spáchaných od poslednej spovede. Zamlčať ťažký hriech (prestúpenie Božieho prikázania vo vážnej veci, celkom dobrovoľne a vedome spáchané), robí spoveď neplatnou. Ak som opomenul - nechtiac zabudol ťažký hriech vyznať (hoci som to chcel), spoveď je platná, no pri najbližšej spovedi hriech dodatočne vyznám s tým dovetkom, že som ho minule zabudol vyznať. Vtedy môžem chodiť na sväté prijímanie; v tom prípade, ak som naschvál-vedome zatajil, nesmiem – bola by to svätokrádež.
1. Niekto môže rokmi precitnúť v duchovnom živote, a uvedomí si, že sa zle spovedával, alebo, presnejšie, že nevyznával všetky ťažké viny a ´veselo´ chodil k svätému prijímaniu. Tu je NUTNOSŤ urobiť generálnu svätú spoveď, teda od poslednej platnej spovedi na ktorú si spomenie naozaj dobre sa pripraviť a zopakovať všetky neplatné vyznania hriechov (často teda aj za viac rokov) - dobré je si to napísať. Takáto svätá spoveď je dlhšia, preto si treba dohodnúť s kňazom, kedy môže kajúcnik prísť k sviatosti zmierenia. Určite to nie je rozumné pri veľkých spovedaniach pred sviatkami, ani na prvý piatok, ale v iné dni, keď je menej kajúcnikov.
2. Niekedy – pri veľkej udalosti: vstup do klerického stavu (diakonská vysviacka), alebo zasvätenie sa Bohu (rehoľné sľuby), či do manželstva možno si vykonať takúto spoveď , nie snáď pre neplatnosť spovedí, ale pre hlboké zhodnotenie doterajšieho života, prejavenie väčšej ľútosti nad hriechmi, a tým aj urobením čiary za tým, čo bolo dovtedy nedobré v živote.
Treba pripomenúť, že v oboch prípadoch je správne, ak sa s kňazom porozprávam - najlepšie tým, čo ma pozná - a poslúchnem ho, či mi odporučí generálnu svätú spoveď, alebo povie, že nevidí dôvod. Treba poslúchnuť! Niekedy to môže byť len nepochopenie, čo to znamená generálna spoveď, alebo môže ísť o škrupulantstvo, úzkostlivosť.
Otázka: Je platná omša, keď stojím vonku pred kostolom?
Normálne je byť na svätej omši na posvätnom mieste - v kostole, či kaplnke. Ak je napr. plný kostol, alebo som s dieťaťom v kočíku vonku, alebo mi je zle, lebo je veľmi teplo a dusno v kostole v lete, môžem byť mimo kostol. Dôležité je, že som prišiel na svätú omšu, teda chcem byť do nej zapojený: musím počuť, čo sa deje, najlepšie aj vidieť na oltár (hoci to nie vždy je možné) a normálne sa zapájať aktívne do slávenia: spevy, odpovede, úkony prežehnania, pokľaknutia, atď. Vtedy je takto sv.omša ´platná´.
Otázka: Odkedy do kedy trvá Pôstne obdobie?
Od Popolcovej stredy do Zeleného štvrtka do západu Slnka. Po úprave kalendára po Druhom vatikánskom koncile je tých 40 dní od Prvej pôstnej nedele do Zeleného štvrtku a počítajú sa aj nedele do toho, hoci nemusíme robiť v nedeľu skutky pokánia.
Podľa starého počítania bolo od Popolcovej stredy až do Bielej soboty 40 dní, nepočítalo sa do toho 6 nedieľ.
Po úprave, keď sa počítajú aj nedele a po Zelenom štvrtku nasleduje Posvätné /Veľkonočné/ trojdnie, nechala sa z tradície Popolcová streda so svojim pôsobivým obradom udeľovania popolca i prísnym pôstom ako začiatok Pôstneho obdobia, no tým sa pridali 4 dni, preto dnes má toto obdobie 44 dní!
(40 dní pôstu je kvôli príkladu Pána Ježiša, ktorý na začiatku verejného účinkovania strávil na púšti, v samote a o pôste štyridsať dní. Samozrejme, aj v Starom zákone sú miesta, ktoré hovoria o pôste a príprave v súvislosti so 40 dňami - Mojžiš, Eliáš, atď.)
Otázka: Môže mentálne postihnuté dieťa ísť na prvé sväté prijímanie?
Človek, teda i dieťa, primerane svojmu veku má poznať, čo (koho) prijíma vo sviatostiach. Dieťa, ak začne používať rozum, môže sa pripraviť na prijatie sviatosti zmierenia i Oltárnej sviatosti. To znamená, ak ide do školy a rozumom poznáva, vie sa naučiť veci. Vtedy je schopné chápať, hoci zatiaľ iba pre jeho vek patrične podané, aj pravdy viery. Čiže , ak chodí do školy, je schopné pripraviť sa i na prijatie sviatosti.
Ďalšia vec je, že dieťa ktoré používa rozum, je schopné páchať i hriech (i ťažký) vedome a dobrovoľne, teda aj naopak: je schopné robiť nápravu a pristúpiť i k svätej spovedi. Pri úplnom nepoužívaní rozumu nemožno hovoriť o hriechu a zodpovednosti i samostatnosti, teda ani prosiť o odpustenie hriechov nemá zmysel.
V prípade veľkého mozgového postihu, kde dieťa nechodí do školy a ostáva na úrovni malého dieťaťa, tam sa sviatosti nevysluhujú. Možno sa však predsa objaví nejaký náznak po čase, napríklad, že pri svojich príbuzných spozná nejako Pána Ježiša a to, že sa nám dáva vo sviatosti Eucharistie, a bude po ňom svojím jednoduchým spôsobom túžiť, potom to treba konzultovať s kňazom.
Otázka: Čo je úlohou birmovného rodiča?
Modliť sa za svojho birmovného syna, či dcéru počas jeho prípravy. Je jeho duchovným priateľom a blízkym človekom, s ktorým sa stretáva.
Má viesť dobrý kresťanský život a prijímať sviatosti, aby bol príkladom praktizujúceho katolíka pre svojho birmovného syna, či dcéru aj pred prijatím sviatosti birmovania, aj po jej prijatí; a to aj preto, aby mohol dôveryhodne i napomínať, keď si nebude plniť povinnosti.
Pri vysluhovaní birmovania, predstaví biskupovi birmovanca, a rukou položenou na rameno preberá zodpovednosť za neho/za ňu, a garantuje: ručím, že je schopný(-á) a pripravený(-á).
Je to cirkevná úloha, preto Cirkev stanovuje podmienky, kto môže byť birmovným rodičom.
Otázka: Kedy treba nahlásiť na fare plánovaný sobáš?
Obaja snúbenci, spolu, nech si idú dohodnúť, nie oznámiť plánovaný sobáš! Preto je dobré aj niekoľko mesiacov pred plánovaným vstupom do manželstva; najmenej však 3 mesiace pred plánovaným sobášom. U nás vo farnosti chodia snúbenci aj rok dopredu , a to je dobré. Tá doba tri mesiace je stanovená biskupom, aby sa stihli vybaviť prípadné právne, či iné administratívne náležitosti (napr. dišpenz, zmena priezviska a pod.), najmä tie so štátom a biskupským úradom. A v neposlednom rade, aby sa mohli v pohode absolvovať predmanželské poučenia a katechézy. Keď je doba kratšia, má z toho ´problém´ kňaz s biskupským úradom, že asi neinštruuje veriacich.
Otázka: Kedy treba dať pokrstiť dieťa?
Cirkevný zákonník (Kódex kánonického práva) vraví, že katolícky rodičia majú dať svoje dieťa pokrstiť "čo najskôr po narodení". Čo najskôr, teda do mesiaca (niekedy to môže oddialiť stav matky po pôrode, ak bol komplikovanejší, je veľmi zoslabnutá a chce sa, prirodzene, zúčastniť krstu.) Zvlášť, ak je dieťa chorľavé a slabunké, tak treba konať bezodkladne! Ak hrozí nebezpečenstvo smrti treba volať kňaza aj do nemocnice, alebo sa informovať u zdravotníkoch - niektoré zdravotné sestry sú inštruované, ako pokrstiť v takom súrnom prípade (tu môže krstiť i laik, ak koná ako Cirkev predpisuje).
Otázka: Musím si každý rok zobrať novú svätenú vodu, alebo môžem používať doma aj starú, z predošlého roku?
Požehnaná voda ostáva požehnanou stále. Možno ju teda používať. Ide snáď aj o hygienické hľadisko, hoci je v nej soľ, ale predsa...
Je však prirodzené, že keď prežívame cirkevný rok nanovo, tak aj tie veci máme z tých slávení, ktorých sme boli účastní v tom roku používať: teda aj nová požehnaná voda zo Zjavenia Pána, aj nová požehnaná svieca na Obetovanie Pána, aj nové bahniatko, či palmový list na Kvetnú nedeľu...
Otázka: Čo treba urobiť s posvätenými vecami, napríklad starou roztrhanou modlitebnou knižkou, alebo ružencom, kde aj niektoré guľôčky chýbajú?
Niektoré predmety sa požehnávajú (pápežom, biskupom, kňazom či diakonom), čiže sa zasvätia Bohu a jeho kultu. Taktiež, kto ich nábožne používa na ich cieľ, môže tak získať pri ich použití odpustky – čiastočné, a v niektoré dni aj úplné (či sa modlí na takom ruženci, alebo sa prežehnáva požehnanou vodou, alebo sa modlí pri požehnanej svieci a pod.). S týmito vecami treba zaobchádzať teda s úctou. Ak sa poškodia a sú neopraviteľné, tak možno urobiť toto:
požehnané veci, ktoré sa dajú spáliť, nech sa spália (na záhrade, v krbe, či kachliach) – to, čo zostane, kľudne treba vyhodiť do popolnice (napr. kovová retiazka z ruženca, popol z kníh, či drevených vecí). Aj bahniatka, adventný veniec, či sviece tiež spáľme na ohni. Ak ide o sadrové sošky či ´trojkráľovú kriedu´, tie nech sa rozdrvia a zahrabú do zeme na miesto, kde sa nechodí. Požehnaná voda nech sa vyleje na miesto, kde sa nechodí.
Kto takto robí, dobre to robí, zabráni tým zneucteniu týchto vecí, alebo tomu, aby sa kade-tade povaľovali, či v pivnici, na povale, či v kôlni.
Otázka: Existuje požehnávanie domov;
kedy treba dať dom požehnať?
Miesto, kde sa zdržiavame, kde žijeme, požehnaním sa vlastne odovzdáva do ochrany Boha. Samotné požehnanie múrov nie je zárukou, že sa nám nič nestane. Dôležité je, aby aj osoby, ktoré v ňom bývajú boli si vedomé, že ich vnútro, ak je naplnené Božím požehnaním (teda v milosti posväcujúcej) a dobrou vôľou, je zárukou dobrého nažívania v ňom.
Požehnáva sa nový dom, novostavba, alebo po značnej rekonštrukcii, oprave aj starší. To vykonáva kňaz, alebo diakon. Potom každý rok si môžeme vykropiť svätenou (požehnanou) vodou príbytok - aj niekoľkokrát za rok - na ochranu pred Zlým.
Dom sa vskutočnosti nepožehnáva každý rok kňazom, je to podobne ako s inými vecami, ktoré raz sú požehnané a hotovo; veď ináč by to svedčilo o našej neviere, alebo ako defraudovanie žehnania. Ak je dom požehnaný a prišiel by kňaz, nežehná ho, ale je to iné požehnanie - požehnanie rodiny, ktorá v ňom býva.
U nás je zvyk požehnávať domy, byty, na sviatok Zjavenia Pána, alebo okolo toho 6.januára. No požehnanie domu môže byť hocikedy počas roka. Najlepšie je, ak sú ho účastní všetci, čo v tom príbytku bývajú.
Otázka: Ako sa teraz po pandémii podáva sväté prijímanie, lebo niekde ide väčšina už zasa priamo do úst, inde zostala väčšina prijímať na ruku?
V rámci preventívnych opatrení voči šíreniu ochorenia Covid-19 slovenskí biskupi 10. marca 2020 odsúhlasili, aby sa pri bohoslužbách na celom území Slovenska až do odvolania sväté prijímanie rozdávalo do rúk (podľa odborníkov pre omnoho menšie nebezpečenstvo prenosu vírusu). No, kto chcel mohol na záver rozdávania prijať na jazyk (pre tras rúk, alebo iné zdravotné problémy...) Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí povolila 26. novembra 2021, aby sa na Slovensku aj natrvalo mohlo prijímať na ruku (dekrét Prot. č. 213/21). Obidva spôsoby prijímania sú teda rovnocenné a možné!
Veriaci sa môžu slobodne rozhodnúť, ako prijmú Telo Kristovo: prijatie do úst, ako aj prijímanie do rúk sú rovnako legitímne.
Ide sa v zástupe prijať Sviatosť. Prijíma sa postojačky.
Všetci, ktorí chcú prijímať pokľačiačky, nech idú poslední - bez prerušenia sprievodu. (VSRM,160)
Vždy je dôležité zachovať maximálnu úctu k Najsvätejšiemu Pánovmu Telu, aby nedošlo k jeho zneucteniu. Je potrebné, aby ho prijímal iba katolík a disponovane, čiže po svätej spovedi – bez ťažkého hriechu na duši a pri zachovaní eucharistického pôstu pred prijímaním – 1 hodinu nejesť a nepiť (dovolená je čistá voda a lieky)
Kňazi majú poučovať veriacich. V jednotlivých výnimočných prípadoch, napríklad pri omši vonku, kde fúka vietor a podobne, môže sa z praktického dôvodu uviesť, že sa bude podávať sv. prijímanie vtedy iba priamo na jazyk.
Hoci na ruku môže byť praktickejšie, keď sa blíži zimné obdobie – zasa obdobie respiračných ochorení, alebo je to výhodnejšie pre tých, čo majú napr. problémy so zubnou protézou.
A tam, kde sa podáva sväté prijímanie pod obojím spôsobom - pri stanovených udalostiach - teda aj Telo aj Krv Kristova (svätá Hostia namočená v kalichu) – to sa môže prijať len na jazyk!
Otázka: Môže sa normálne jesť na Štedrý deň, alebo je prísny pôst?
V Pätoro cirkevných prikázaní znie na Slovensku druhé: Zachovávať prikázané dni pokánia. V Katechizme Katolíckej cirkvi z roku 1992 máme ako 3.cirkevné prikázanie: Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu. Piatok je dňom Kristovej smrti, preto sa zriekame pokrmu, ako sa on zriekol života. V obyčajné piatky si namiesto pôstu (bezmäsitého) môžeme zvoliť iný skutok kajúcnosti (zriekneme sa niečoho iného-sladkosť, káva, pozeranie tv; alebo urobíme osobitný nejaký dobrý skutok).
Prísny pôst (raz dosýta a dvakrát do polosýta sa najesť ,a pritom zdržať sa mäsitých pokrmov z teplokrvných zvierat) viaže zdravých rímskokatolíkov iba 2x do roka – na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Je to záväzné pod ťažkým hriechom (je stanovený aj vek, od ktorého to viaže). Tu vidno, že sa Štedrý deň nespomína!
Je to však „zvyk“ z predošlej pôstnej disciplíny, keď boli tri dni prísneho pôstu so zdržovaním sa mäsitých pokrmov: Popolcová streda, Veľký piatok + Biela sobota do poludnia a vigília Narodenia Pána (Štedrý deň). Čiže dnes, ak niekto chce zachovať Štedrý deň ako pôstny, je to dobrovoľný pôst, určite neviaže vo svedomí; a narušenie nie je ťažký a ani všedný hriech).
Avšak, ak je Štedrý deň v piatok - je dňom kajúcnosti, ako iné piatky!
To však, čo viaže pod hriechom je, že sa na Štedrý deň a Narodenie Pána nesmú konať zábavné podujatia, hudobné a tanečné predstavenia.
Otázka: Odkiaľ je náš pozdrav:
Pochválený buď Ježiš Kristus!
Tento pozdrav je starý takmer 600 rokov (okolo r.1450). Zaviedol ho pri svojich misijných cestách po Európe: v Rakúsku, na Morave a v Uhorsku františkánsky mních sv. Ján Kapistránsky, a naozaj sa udomácnil práve tu, v strednej Európe. Je to čisto katolícky pozdrav. A je odvodený zo Svätého písma zo žalmu 41, 14:
Nech je zvelebený (Nech je chválený) Pán, Boh Izraela,
od vekov až naveky. Staň sa. Amen.
(aj žalm 89, 53: Nech je zvelebený Pán naveky. Staň sa. Amen.)
Má teda dve časti – prvú hovorí jeden, druhý odpovie dokončením vety.
Aj preto je dôležité pozdraviť celým pozdravom, lebo je to vlastne modlitba a navyše je obdarená aj čiastočnými odpustkami. Na toto nezabúdajme. Je to krásny katolícky pozdrav. Nie obyčajná fráza. Vyslovujme ho, ako sa má; a zo srdca, ako modlitbu!