Tento svätý chlapec, ktorému bolo umožnené na tú dobu (polovica 19.storočia) pristúpiť prvý raz k svätému prijímaniu, hoci mal iba 7 rokov, je pre nás príkladom – a nielen teda deťom, ale každému kresťanovi katolíkovi - v snažení o čistú dušu, pekný bohumilý život a lásku k Pánu Ježišovi v Eucharistii...

Keď kňaz niesol chorému Oltárnu sviatosť – Kristovo telo, Dominik si vždy pokľakol, keď išiel okolo neho po ulici. Vtedy ešte chodili miništranti so zvončekom a sviecami.

Raz sa stalo, že na ulici stál vedľa neho akýsi vojak. Miništrant išiel pred kňazom a oznamoval zvoncom, že ide kňaz s Pánom Ježišom vo svätej Hostii k chorému. Ale vojak sa ani nepohol. Stál ako kôl. Dominik si kľakol. No keď videl vojaka, že nič nerobí, vytiahol z vrecka bielu vreckovku, prestrel ju na zem a vľúdne s malým úsmevom vyzval vojaka, aby si kľakol. Zmätený vojak si kľakol, ale nie na vreckovku, lež na mokrú zem vedľa...

Takto si uctieval Dominik Kráľa kráľov, Pána Ježiša. Na sväté prijímanie chodil nie zo zvyku, ale s plným vedomým, koho prijíma do duše. Ak bol kostol zatvorený, a on išiel okolo neho, kľakol si na schody pred dvere, a tak sa modlil k Ježišovi ukrytému vo svätostánku kostola.