„Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8)

Akoby chcel povedať: keď prídem na konci vekov – ale môžeme si myslieť, že aj teraz, v tomto okamihu života – nájdem vo vás, vo vašom svete, nejakú vieru? Je to vážna otázka. Predstavme si, že by Pán prišiel na zem dnes: videl by, žiaľ, toľko vojen, toľko chudoby, toľko nerovnosti a zároveň veľké výdobytky techniky, moderné prostriedky a ľudí, ktorí sú stále v pohybe, nikdy sa nezastavia; ale našiel by tých, ktorí mu venujú čas a svoju lásku, ktorí ho dávajú na prvé miesto? A predovšetkým sa pýtajme sami seba: keby Pán prišiel dnes, čo by našiel vo mne, v mojom živote, v mojom srdci? Aké priority v mojom živote by videl?

Často sa sústreďujeme na mnohé naliehavé, ale nepotrebné veci, zamestnávame sa a trápime mnohými druhoradými skutočnosťami; a možno bez toho, aby sme si to uvedomovali, zanedbávame to najdôležitejšie a nechávame, aby naša láska k Bohu ochladla, aby postupne chladla. Dnes nám Ježiš ponúka liek na zahriatie vychladnutej viery. A aký to je liek? Modlitba. Modlitba je liekom viery, prostriedkom na povzbudenie duše. Musí to však byť sústavná modlitba.

Ak musíme podstúpiť nejakú liečbu, aby sme sa uzdravili, je dôležité ju dobre dodržiavať, užívať lieky správnym spôsobom a v správnom čase, s pravidelnosťou a stálosťou. Toto je potrebné v našom živote vo všetkom. Predstavte si rastlinu, ktorú máme doma: musíme ju systematicky polievať, každý deň, nemôžeme ju preliať a potom nechať celé týždne bez vody! Ešte viac to platí pri modlitbe: nemôžeme žiť len zo silných chvíľ alebo intenzívnych stretnutí raz za čas a potom „upadnúť do letargie“. Naša viera vyschne. Potrebujeme každodennú vodu modlitby, potrebujeme čas venovaný Bohu, aby mohol vstúpiť do nášho času, do našich dejín; systematické chvíle, v ktorých mu otvárame svoje srdce, aby do nás mohol každý deň vlievať lásku, pokoj, radosť, silu, nádej; čiže živiť našu vieru.

Preto  Ježiš hovorí svojim učeníkom – všetkým, nielen niektorým! – o potrebe stále sa modliť a neochabovať. Niekto by však mohol namietať: „Ale ako to ja dokážem? Nežijem v kláštore, nemám veľa času na modlitbu!“ Možno pri tejto ťažkosti, ktorá je skutočná, môže prísť na pomoc múdra duchovná praktika, na ktorú sa dnes trochu zabudlo a ktorú naši starší, najmä babičky, dobre poznajú: prax tzv. strelných modlitieb. Názov je trochu zastaraný, ale podstata je dobrá. O čo ide? O veľmi krátke modlitby, ktoré sa dajú ľahko zapamätať a ktoré môžeme často opakovať počas dňa, pri rôznych činnostiach, aby sme zostali „zladení“ s Pánom.

Uveďme si niekoľko príkladov. Hneď po prebudení môžeme povedať: „Pane, ďakujem ti a obetujem ti tento deň“: toto je malá modlitba; potom pred nejakou činnosťou môžeme opakovať: „Príď, Duchu Svätý“; a medzi iným sa modliť takto: „Ježišu, dôverujem ti, Ježišu, milujem ťa“. Sú to malé modlitbičky, ale udržiavajú nás v kontakte s Pánom. Ako často posielame „esemesky“ ľuďom, ktorých máme radi! Robme to tak aj s Pánom, aby srdce zostalo s ním spojené. A nezabudnime si prečítať jeho odpovede. Pán vždy odpovedá. Kde ich nájdeme? V evanjeliu, ktoré treba mať vždy po ruke a každý deň ho niekoľkokrát otvoriť, aby sme prijali slovo života, ktoré je nám určené.

A vráťme sa k tej rade, ktorú som vám už toľkokrát dal: nosiť si malé vreckové Evanjelium, vo vrecku, v kabelke, a keď máte chvíľu čas, otvorte ho a niečo si prečítajte, a Pán vám odpovie.

pápež František

Angelus, 16.10.2022