Divý, ale skrotený tiger.

J. K. Matejov

V Paríži na Frankovej ulici majú jezuiti starý kláštor, v kláštore dvor a na dvore veľký košatý orech.
Majú?
No už len mali.

Paríž je síce tam, to sa vie. I Frankinova ulica je tam. I kláštor. I dvor. I jezuiti. Ale orech už chýba a patrí histórii.

Vo svojom živote konal peknú úlohu. Pre kláštor znamenal kus prírody. Bol svedkom mnohých veselých i smutných chvíľ. Nie, jednu knižku prečítali pod ním. Nie jednu kázeň sostavili. Nie jednu meditáciu (Meditácia = rozjímanie), ruženec a Anjel Pána odmodlili. Vypočul nie jeden rozhovor. A nie jedno horúce leto osviežil svojich dobrých priateľov rehoľníkov.
Ale bol voľakto, komu zavadzal. Zavadzal mu i pri všetkej svojej dobrote, lebo mu zastieral obloky a robil v izbe až nepríjemnú tôňu.

A ten voľakto nebol hockto. Bol to rozum Francúzska, politik, diplomat a štátnik: Georges Clemenceau.(Čítaj Zorž Klemansó; nar. 1841., študoval lekárstvo, dal sa na politiku, bol ministrom, min. predsedom a hral vedúcu úlohu v prvej svetovej vojne a po nej.)
— A prečo nie? Jeden z tých mužov, akých ani veľké Francúzsko nemá veľa.
Človek bystrý. Vo svojich zásadách tvrdý a neústupný. Ba často, možno povedať, až rovno bezohľadný.
Nie darmo ho nazvali francúzskym tigrom.

Tigrom bol vo svojej koloniálnej politike. Tigrom sa ukázal i v cirkevno-kultúrnych otázkach. Lebo on bol, čo nastolil a vynútil vo Francúzsku rozluku Cirkvi od štátu. A tigrom ostal i v zahraničnej politike voči Nemecku, cez vojnu, i po vojne, najmä pri uzatváraní pokoja.
Tomuto teda svietil do obloka ten jezuitský orech.

A raz ho potom navštívil priateľ.
— Veď tu máš akúsi tmu — divil sa ten.
— To ten nešťastný orech — zamrmlal Clemenceau.
— A nevieš si s ním rady?
— A čo?
— Obťať ho.
— Veď je nie ani náš.
— A čí?
— Jezuitov. Však vieš. Majú tu kláštor v susedstve.
— No tak ich popros, aby ho trošku obťali.
— Čo? Jezuitov? A k tomu ja? Čo ti to prichodí na rozum.
— Ja myslím, že keby mohli, radšej by mi zasadili k nemu ešte i druhý — zasmial sa Clemenceau ironicky.
— To si len ty myslíš, — poznamenal známy a nechali vec tak.
Minulo niekoľko dní a raz jedného dňa, ako Clemenceau otvorí na byte dvere, prekvapí ho neobyčajné veľké svetlo.
Čo? Je to naozaj jeho byt? Nuž pravdaže. Ale čože sa stalo?
Uteká k obloku.
— Ah, orech je dolu.
Kto by si to bol myslel? Spílili ho.
I sadol si k stolu, vzal papier, pero a začal písať:

— Ctihodný Otče! Neviem Vám byť dosť povďačným za pozornosť, ktorú ste mi preukázali a ktorou ste mi viac spravili, než som smel úfať. Nepozastavte sa nad tým, že Vás volám Otcom, veď ste mi dali svetlo.

— Milý Synu! — odpovedal mu rektor. — I služba, ktorú som Vám preukázal, je maličkosť oproti tomu, čo ste Vy vykonali za vlasť. A ani Vy sa nedivte, že Vás volám Synom, lebo veď so spílením stromu otvoril som Vám zasa výhľad do neba . . .

A Clemenceau naozaj sa začal týmto novým výhľadom dívať na svet, na život, na smrť i na nebo. A ku svojmu veľkému prekvapeniu zbadal, že sa cez celý svoj život stále mýlil, mýlil a mýlil. Bolo to strašné poznanie.

On, národovec, vlastenec, štátnik, politik, diplomat, učenec, chodil cez celý svoj život po bludných cestách a touto cestou bludu viedol i všetkých tých, ktorí za ním išli a boli mu sverení. Teda, možno povedať, celé Francúzsko skoro pol storočie a viac-menej i samu Európu.
No mal aspoň dosť smelosti to aj verejne priznať. Spravil to, čo cisár Jozef II. pri svojej smrti. Vzal pero a pretiahol krížom-krážom celý svoj pomýlený život. V roku 1929 napísal totižto svojmu politickému priateľovi Ilervéovi list:

— Drahý priateľu! Opúšťam svet. Vy viete, že som sa cez celý život vysmieval náboženstvu tak, ako všetci ostatní moji republikánski prívrženci. Ale vidím, že spoločenský poriadok nemožno budovať na neverectve. Keby som bol dospel k tomuto názoru prv, bol by som ho zastával bez strachu pred posmechom a zlým vtipom. A preto Vás splnomocňujem, aby ste verejne vyhlásili tento môj odkaz pre budúcu generáciu. Uľahčil som si týmto na svojom vlastnom svedomí. . .

Že to bral vážne, vidieť i z toho, že sa pred svojou smrťou smieril s Bohom. Prijal sviatosť . Vrátil sa k Cirkvi. A dal sa, možno povedať, demonštratívne cirkevne pochovávať. Sám si žiadal, aby ho v smrteľnej chorobe opatrovali milosrdné sestry.Nuž dobre.

Naozaj mohol povedať, že si uľahčil na svedomí. Ale kto uľahčí Francúzsku a svetu v tom veľkom poblúdení, ku ktorému on tak značne prispel a i sám popáchal vo verejnom, kultúrnom, politickom, sociálnom, diplomatickom a zákonodarnom živote? Kto napraví tie zákony a nariadenia, ktoré jeho neverectvo svetu diktovalo? Kto napraví tie generácie, politikov, učiteľov, úradníkov, učencov a deti, čo pod jeho vplyvom vyrastali?

Nik.
Lebo to sa už nedá.

Spomínali sme cisára Jozefa II. Dávno už leží. Prešly generácie. Ale jozefinizmus, duch jeho bludu, ten i po dnes ešte straší.

Ľudia bez chrbtovej kosti.

Clemenceau bol len jeden. Ale ľudí, jemu podobných je spústa. Hotová črieda.

Čo je to typické u nich?

Hrozná ľahkomyseľnosť, akou narábajú s náboženskou otázkou.

Vidia, že najcennejší ľudia, najväčší učenci, najšľachetnejšie charaktery vyrastali vždy zo života a kruhu, ovzdušia náboženského. Vedia, že náboženstvo dalo a dáva i po dnes ľudstvu hrdinov, mučeníkov, apoštolov. Že tvorili štáty, národy, kultúru, vedu, robili divy.
To všetko vedia a vidia. Alebo aspoň len mali by vedieť a vidieť. A pritom všetkom ostáva im náboženstvo niečím docela cudzím. Niečím bezvýznamným. Voľačím, čím sa nevyplatí vážne zaoberať.

Hanbili by sa, keby nepoznali poslednú módu, alebo spoločenské pravidlá. Ale nehanbia sa, že nepoznajú predpisy svojho vlastného vierovyznania.

Hanbili by sa, keby nevedeli, čo je Jupiter, Zeus. Ale nehabia sa, keď nevedia, čo je a kto je Kristus. Hanbili by sa, keby nevedeli, čo je a tom, molekula, energia, hmota, ale nehanbia sa, keď nevedia, čo je a či je vôbec Boh.

Hanbili by sa, keby nepoznali rímske, grécke a iné dejiny. Ale nehabia sa, keď nepoznajú dejiny kresťanstva.
Hanbili by sa, keby nepoznali domácu a svetovú literatúru. Ale nehanbia sa nepoznať a to naskrze nepoznať literatúru cirkevnú, náboženskú.

Hanbili by sa byť zlými vlastencami, zlými národovcami, ale nehabia sa byť zlými veriacimi.
Hľa, hanbia sa prežehnať, modliť, ísť do kostola, a verejne vyznať svoju vieru, ale nehanbia sa cigániť, hnusné reči rozprávať, kliať, zlorečiť, atď., atď.

Hanbili by sa chodiť špinaví, neumytí, neučesaní, dotrhaní, ošarpaní, zosmradení, ale nehanbia sa chodiť s neogabanou, špinavou, zosmradenou dušou, so zanedbaným, neusporiadaným, rozvráteným svedomím.

Hanbili by sa neslušne správať v spoločnosti, voči priateľom, známym, kamarátom. Ale nehanbia sa neslušne správať voči Bohu.

Ach Bože, a koľko je ešte toho, čo by sme tu mohli ešte pospomínať.

To sú všetko rad radom ľudia bez chrbtovej kosti. Ľudia bez zásad.

Spavá choroba.
Je to choroba africká. Zapríčiňuje ju mucha. Človek ju ani nezbadá. Len je ospalý, ustatý, stráca chuť ku jedlu, práci a nič ho nezaujíma.
Hľa i vyššie uvedení ľudia vlastne trpia duševne na takúto chorobu.
Je to spavá choroba duše. Keby ju mikroskopicky rozobrali, vyzerala by asi takto:
25% pýchy a namyslenosti, lebo si pacient myslí, že všetko vie a práve preto je zbytočné, aby sa s otázkou viery zaoberal.
20% darebáctva, lebo sa mu nechce vážne uvažovať a rozmýšľať.
Dobrých 35% hlúposti a nevedomosti.
Aspoň 20% povrchnosti a ľahtikárstva.
Daj to dokopy. I tak to ide spolu. A máš otravu hotovú. Recept je zhotovený odbornícky. Sostavil ho sám diabol.

Liek?
Garcia Moreno, prezident amerického štátu Ecuador bol zbožný, veriaci človek. Raz bol na skúške mladého nadaného právnika, ktorý znamenite bol pripravený.
— Ste aj z katechizmu tak pripravený? — spýtal sa mladíka prezident a dal mu niekoľko otázok.
Mladík nevedel.
— Tak choďte na pár dní do kláštora — povedal mu prezident — a naučte sa to. Aký to bude z vás právnik, keď nepoznáte božie zákony?
Áno. Do kláštora. Študovať. Na exercície.
Inteligenti pozor! Diplomy nikoho neoslobodzujú od povinností mravných a náboženských. Naopak. Zaväzujú. Lebo komu Boh viacej dal, od toho bude i viac požadovať.

HLASY Z DOMOVA A Z MISIÍ
Ročník XXXII – Okt. 1946 – Číslo 10