Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame. V katolíckych novinách (13.IX.2011)veľmi poučný rozhovor s pani Oľgou Škvareninovou, ktorá je odborníčkou na neverbálnu komunikáciu a autorkou mnohých kníh, vedeckých štúdií a článkov na danú tému.  

Platia pravidlá etikety už pri vstupe do kostola?

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko. Možno niekto namietne, že vo svojom voľnom čase sa môže obliecť ako chce. No nie je účasť na svätej omši slávnostným a radostným trávením voľného času? Nie je to svetlý bod všedného dňa? Tomu by malo zodpovedať aj oblečenie.

Ak vchádza do kostola, alebo z neho vychádza manželský pár, respektíve muž a žena, kto vchádza a vychádza prvý?

Prvý by mal do kostola vchádzať muž. Keďže väčšinou sú dvere do kostola drevené, teda aj ťažké, mal by ich pán otvoriť a podržať dáme. Ak sa zostupuje v kostole dolu schodmi, prvý by mal schádzať dolu schodmi pán. Pri chôdzi hore schodmi by mala ísť prvá žena, muž by mal nasledovať za ňou. V oboch prípadoch ide o to, aby pán mohol prípadne poskytnúť oporu dáme.

Ako je to sedením v lavici, má na kraji sedieť muž alebo žena?

Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou, pozrieme sa na nich a povieme „ďakujem(e)“. Lavice v kostoloch sú však zvyčajne úzke, preto by sa mali obsadzovať zo stredu, nie od kraja.

Stáva sa, že keď niekto vojde do kostola, okamžite sa všetci prítomní otočia smerom k dverám… Dokonca prichádzajúci ľudia rozptyľujú ich pozornosť až tak, že sa prestanú modliť.

Nie je slušné otáčať sa a obzerať si človeka, ktorý vchádza do kostola. Moja otázka potom znie, prečo sú ľudia, ktorí sa otočili, v kostole? Preto, aby videli, kto do chrámu vošiel? Sú tam pre klebety, alebo pre Pána Ježiša, prítomného v Eucharistii? Ľuďom, ktorí sa otáčajú a koncentrujú na okolitý svet, by som neverila, že ich viera je pevná. Možno sú v kostole iba preto, že sa tam jednoducho patrí prísť v nedeľu a v prikázaný sviatok. Účasť na svätej omši nie je o tom, že idem do kostola, lebo nemám čo iné robiť a potom všetkých oklebetím, aké tá mala šaty, topánky, ako bola namaľovaná, ako mala upravené vlasy.

Keď zbadám v kostole známeho, ako ho môžem pozdraviť? Je vôbec pozdrav v kostole prípustný?

Známeho, ktorý je od nás ďaleko, stačí skontaktovať očami, pousmiať sa, kývnuť rukou. Keď sa s ním chceme rozprávať, môžeme ho počkať po svätej omši a vonku si pohovoriť. V kostole nie. Kostol nie je kaviareň.

Ako upozorniť ľudí, ktorí sa pred nami alebo za nami počas svätej omše rozprávajú?

Osobne si neviem takú situáciu predstaviť, nikdy som sa v nej neocitla. Všetko je však o komunikácii. Možno by som povedala: „Prepáčte, vyrušujete ma.“ Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž neviete, prečo a o čom sa tí dvaja rozprávajú, hoci by sa rozprávať nemali. Okrem hlasného hovoru nás môžu rušiť v kostole aj iné veci. Som nefajčiarka a prekáža mi cigaretový zápach. Takisto ľuďom môže byť na ťarchu výrazný parfum, pach tela, nepríjemný dych, zápach oblečenia, hlasný hovor, uprený pohľad, lebo to všetko zasahuje do ich osobnej až intímnej zóny. Aj milovník cesnaku či cibule by ich mal konzumovať až po svätej omši. S takýmito okolnosťami sa však stretávame aj v bežnom živote, napríklad v preplnenej mestskej hromadnej doprave. I tu sú tesne vedľa seba ľudia, ktorí sa nepoznajú, no musia spolu istý čas koexistovať. V kostole túto situáciu možno riešiť tak, že sa presunieme na iné miesto, alebo si sadneme na kraj lavice a tak aspoň z jednej strany budeme mať osobnú zónu nedotknutú.

Napriek tomu, že kňazi na to upozorňujú a elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón, často sa stáva, že počas svätej omše niekomu telefón zazvoní, ba dokonca niekto v kostole aj telefonuje…

Môže sa to prihodiť, s tým treba počítať, sme jednoducho ľudia, sme omylní. Aj pri zvonení cudzích mobilných telefónov však ide v prvom rade o našu osobnú koncentráciu na svätú omšu. Ak sme plne sústredení, nevyruší nás nič a nikto. No prijať hovor a esemeskovať v kostole je neslušné.

Existuje „predpis“ na správne/dôstojné sedenie v laviciach a celkovo správanie v kostole? Vykladanie nôh na kľačadlá, obzeranie sa po iných ľuďoch, prípadne po múroch počas bohoslužby, zhrbenie tela, zvesenie hlavy…?

Sedieť treba spoločensky vhodne a uvoľnene, nie upäto. Nohy by mali byť pod kľačadlom. Kľačadlo je na kľačanie, preto sa tak aj volá, nie je to opierka na nohy. Čo sa týka sedenie v kostole, či vystreto, alebo so zvesenými plecami, na to neexistujú nijaké pravidlá. Každý môže sedieť tak, ako mu je vhodné, a ako sa cíti pohodlne, pokiaľ si nevyloží nohy na lavicu. Či má človek opreté čelo o ruky, alebo sa hrbí, to je jeho vec. Možno niekto vníma viac slová, keď ho rozptyľujú vizuálne podnety. Chcela by som však upozorniť na dve iné veci: keď niektorí ľudia „kľačia“, kolená majú na kľačadle, zadnou časťou tela sa však opierajú o lavicu, na ktorej predtým sedeli. To nie je kľačanie. Kľačanie je, keď sa celou váhou tela opieram o kolená a nepodopieram sa sedacou časťou tela o lavicu. A ak má človek choré kĺby alebo akékoľvek iné zdravotné problémy, môže zostať sedieť. Nemusí stáť ani počas tých častí svätej omše, pri ktorých sa státie vyžaduje. Keď ma totiž niečo bolí, koncentrujem sa na bolesť a v kostole by som sa mala koncentrovať na stretnutie s Pánom.

Môžem užiť lieky a zapiť ich vodou počas bohoslužby?

To je v úplnom poriadku, pravdaže, nie počas premenenia, minútku – dve počkáme. Keď má niekto alergickú reakciu, rozkašle sa, treba mu ponúknuť vreckovky alebo cukrík – ak ho máme v taške. Sme ľudia a tieto veci sú ľudské.

Do chrámov prichádzajú aj ľudia, ktorí sú zvyknutí na svoje „stále“ miesto. Ako reagovať, keď je okolo nás množstvo voľných miest, ale niekto príde a povie: „Dovolíte, prepáčte, ale toto je moje miesto“?

Nárokovať si na lavicu v kostole, súvisí s tým, že človek sa na istom mieste cíti príjemne, akoby bol doma. Tak ako si v obývačke obsadia niektorí ľudia kreslo alebo diaľkový ovládač k televízoru, tak si daktorí v svojej mysli zarezervujú aj verejné priestranstvo – lavičku v parku alebo sedadlo v kostole, ktoré sa tým stáva ich osobným územím. Ak niekto iný obsadí toto ich teritórium, vyvolá v nich napätie, nepokoj, nervozitu. Takto uvažujúci človek nebude spokojný, kým nebude sedieť na svojom mieste. Na druhej strane však nemá právo vynútiť si ho. Menovky ani rezervácie na miesta v kostoloch nejestvujú, nie sme v divadle ani v reštaurácii. V sporoch o miesto na sedenie spravidla ustúpi ten, kto je ľudskejší a empatickejší.

Má starší pán okamžite uvoľniť miesto staršej dáme?

Ak má pán zdravotný problém, nie. Okrem toho v kostole je určite aj niekto mladší alebo zdravší, kto ju môže pustiť sadnúť si. Mladší však nemusí automaticky znamenať aj zdravší.

Najmä v mestách prichádzajú veriaci na svätú omšu s plnými nákupnými taškami alebo študenti či turisti s batohmi. Ako a kam tieto veci umiestniť?

Treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom. To si od človeka vyžaduje, aby bol dobrým pozorovateľom a vedel odhadnúť situáciu i priestorové možnosti. S nákupom ani s batožinou netreba chodiť hore-dolu po laviciach, ani nimi netreba zablokovať lavicu skraja.

Keď prídem neskôr na svätú omšu, chcem si sadnúť, ale voľné miesto je len v prvej lavici. Ako sa tam čo najnenápadnejšie dostať?

Normálne idem, ak mi klopkajú opätky, snažím sa ísť po špičkách, ani rýchlo, ani pomaly, nie stredom, ale krajom, aby som nerušila ostatných, ktorí prišli včas. Zväčša meškajú takí ľudia a potom idú cez celý kostol dopredu, ktorí chcú, aby si ich ostatní všimli. Každý by sa však mal usilovať stihnúť začiatok svätej omše, aj keď nie vždy je to z rozličných príčin možné.

Ako reagovať pri znaku pokoja a bratskej lásky, keď sme chorí? Podať alebo nepodať ruku?

Prvé pravidlo je, že keď som chorá, smrkám, kašlem, kýcham, zostanem doma a nešírim chorobu ďalej. Malo by to platiť i pre veriacich, i pre kňazov. Keď sa mi chce kýchnuť, ak stihnem, vytiahnem vreckovku, keď nestihnem, kýchnem do ľavej ruky, lebo pravá sa podáva.

Môžu si páni dať v kostole ruky do vreciek na nohaviciach?

Ruka vo vrecku dáva človeku istý pocit bezpečia a ochrany. Signalizuje neistotu, potrebu pomoci, ochrany. V kostole by sme však mali mať ruky zopnuté spolu.

Ktorý zlozvyk prekáža v kostole vám?

Najviac sa mi nepáči, keď kňaz aj s miništrantmi po svätej omši odchádzajú a hoci sú ešte stále pri svätostánku, ľudia sa postavia a hrnú sa preč. Pripomína mi to záver divadelného predstavenia, keď niektorí diváci utekajú do šatne po kabáty. Kam sa náhlia? Nedokážu vychutnať doznievanie povznášajúcich pocitov? A opäť sme pri etikete: najskôr odchádza kňaz s miništrantmi a až po nich veriaci.

Zvlášť na dedinách je zvykom ani nevojsť do kostola a celú svätú omšu stráviť pod múrom fajčením, debatovaním, naháňaním sa detí… Ako sa na to pozerá spoločenská etiketa?

Ešte ako dieťa som často videla, že počas slávenia Eucharistie postávali oproti kostolu na druhej strane ulice muži, pričom fajčili a debatovali. Zarazilo ma, keď som sa dozvedela, že sú účastníkmi svätej omše, že na svätú omšu ani netreba vojsť do kostola, len stačí stáť neďaleko neho v okruhu niekoľkých desiatok metrov. To potom možno sedieť v každom pohostinstve pri kostole a človek bude účastný na svätej omši? Nikto však nemôže namietať, keď zostaneme stáť vonku pred dverami do kostola vtedy, ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.

Kde je podľa vás v kostole miesto pre rodiny s malými deťmi?

Môj otec mi hovoril, že v jeho mladosti mali deti vymedzené miesto v sakristii – z jednej strany stáli chlapci a z druhej dievčatá. Spomínal, že sa nemohli medzi sebou baviť, lebo kostolník by ich bol hneď napomenul. Rodiny s malými deťmi by som nevyčleňovala spomedzi iných veriacich spôsobom, že tu budú ženy, tam muži a tamto rodiny. Každý rodič by mal sám odhadnúť, či jeho dieťa bude pokojné, a prípadne by si mal sadnúť tak, aby s plačúcim dieťaťom mohol rýchlo z kostola vyjsť. Pritom treba našľapovať na špičky, aby sme tlmili hluk. Rada by som v tejto súvislosti citovala z e-mailu, ktorý som dostala ako reakciu na rozhovor uverejnený v KN 28/2011. Čitateľ Katolíckych novín v ňom píše, že keď „bol ešte malý chlapec, mamičky s deťmi v kočíkoch zostávali väčšinou pred dverami do kostola, aby nerušili priebeh bohoslužieb. Ako otec som potom chodil do kostola s dvoma malými deťmi a musím sa priznať, že si nepamätám, aby boli niekedy vyrušovali. V súčasnosti nechávajú mladí rodičia svoje deti počas bohoslužieb vykrikovať, zabávať sa, behať po kostole. Čo sa mi vonkoncom nepáči, je, že nechávajú deti napríklad strkať ruky do krstiteľnice a sadať tesne pod obetným stolom, pravdaže, chrbtom k oltáru. Pre mňa, ešte ako miništranta, bola krstiteľnica posvätné a tajomné miesto, na ktoré som sa vždy pozeral s nesmiernou úctou. A zážitkom pre mňa bolo, keď som miništroval pri krste, krstiteľnica sa odokryla a otvorili sa dvierka stánku, kde boli umiestnené oleje. No a teraz, keď vidím, ako mladí rodičia nechávajú deti zneuctievať kostol tým, že je to pre ne miesto na hranie, je mi z toho smutno… Mladí rodičia si vôbec neuvedomujú, že desiatky, ba až stovky ľudí môže pokrikovanie ich detí vyrušovať…“

Môže rodič jazdiť s kočíkom po kostole alebo natriasať/hojdať dieťa v kočíku? 

Vhodnejšie je vyjsť von, kostol nie je korzo.