Francúzsky lekár Maurice Caillet, nepokrstený racionalista s materialisticko-ateistickým presvedčením, zažil obrátenie počas svojho pobytu v Lurdoch v roku 1984. Pätnásť rokov bol členom slobodomurárskej lóže, ktorú dva roky viedol ako jej veľmajster. V Lurdoch sa udiala ľudsky nepredstaviteľná vec: Maurice našiel v Eucharistii najväčší poklad – stretol sa so zmŕtvychvstalým Pánom Ježišom Kristom.

Maurice Caillet sa narodil v roku 1933. Jeho rodičia boli ateisti, a preto svojho syna nepokrstili a spolu s jeho súrodencami ho vychovávali v nepriateľskom postoji voči Katolíckej cirkvi. 

Maurice začal študovať medicínu v Bretónsku a neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. Bol presvedčený, že veda dokáže vyriešiť všetky problémy týkajúce sa ľudského života, utrpenia a smrti. Slepo veril v Darwinovu evolučnú teóriu, v prirodzený výber a v pôvod človeka z opice.

 V roku 1956 sa oženil s priateľkou z detstva. Kvôli silnému nátlaku jej matky sa svadba konala v katolíckom kostole. 

Maurice sa špecializoval na urológiu a gynekologickú chirurgiu a vypracoval sa na známeho a úspešného lekára v jednej z veľkých súkromných kliník. Svojim pacientkam predpisoval antikoncepčné a potratové prostriedky ešte skôr, než bolo ich používanie vo Francúzsku oficiálne povolené. Okrem toho vykonával sterilizáciu mužov aj žien. 

V roku 1968 podala Mauriceova manželka žiadosť o rozvod, po ktorom sa civilne zosobášil so zdravotnou sestrou a inštrumentárkou Claude, ktorá bola takisto rozvedená.

V lóži Veľký východ: V máji 1968 mu istý priateľ navrhol, aby vstúpil do slobodomurárskej lóže, ktorú označil za „duchovnú rodinu“ žijúcu podľa veľkého ideálu tolerancie, solidarity, slobody, bratstva a rovnosti. 

Na prvom stretnutí tejto tajomnej organizácie Cailleta veľmi srdečne prijal veľmajster Veľkého východu Francúzska a odporučil mu, aby vstúpil do elitnej lóže v Rennes.

Na to, aby sa Maurice mohol stať členom slobodomurárskej lóže, musel prejsť iniciačným procesom. Slobodomurársky iniciačný rituál je plný tajomných symbolov a rítov. Kandidát musí prejsť cez štyri skúšky a zložiť prísahu, že nikomu nevyjaví tajomstvo lóže. Cailletovi dali jasne na známosť, že má byť pripravený radšej si nechať vytrhnúť srdce, než zradiť slobodomurárske tajomstvá.

Dvakrát v mesiaci sa Maurice zúčastňoval na stretnutiach lóže ako učiaci sa. Po roku mu navrhli postup na vyšší stupeň iniciácie. 

V roku 1971 Caillet súhlasil s tým, že podstúpi rituál, ktorý mu umožní vykonávať funkciu veľmajstra. V tom istom čase vstúpil aj do socialistickej strany Françoisa Mitteranda, s ktorým sa tiež osobne stretával.

V októbri 1974 bol Maurice Caillet zvolený za veľmajstra novej lóže. Viedol stretnutia, vykonával iniciačné obrady, počas ktorých sa okrem iného pýtal kandidátov, či sú ochotní odvrhnúť všetky dogmy Katolíckej cirkvi.

V roku 1975 sa Maurice stal riaditeľom kliniky. Skutočnosť, že bol veľmajstrom slobodomurárskej lóže, pred ním otvárala mnohé dvere a niektorí vplyvní ľudia sa mu zdôverili, že sú takisto členmi slobodomurárskych lóží. 

Caillet vtedy pochopil, že jeho vstup do slobodomurárskej lóže bol iba počiatkom vyššej iniciácie, ktorá mu poskytne skutočnú moc nad sebou samým, nad inými ľuďmi a nad udalosťami. 

 Desať rokov odoberal tzv. Monografie, v ktorých je obsiahnuté 12-stupňové učenie týkajúce sa okultizmu, špiritizmu, panteizmu a reinkarnácie. Bol tam tiež návod na to, ako sa dajú nadobudnúť parapsychologické schopnosti, nadviazať kontakt s neviditeľnými kozmickými bytosťami, vidieť auru ľudského tela atď.

Na začiatku roku 1982 pozval tzv. Dokonalý úrad (spoločný pre dve lóže Veľkého východu v Rennes) Cailleta, aby prijal vyšší stupeň škótskeho rítu. Na Zelený štvrtok 1982 podstúpil iniciačný obrad 18. stupňa, po ktorom dosiahol stupeň rozenkruciánskeho rytiera.

Obrátenie: V roku 1982 Maurice zmenil prácu. Začal pracovať v sektore zdravotného poistenia. Vykonával zodpovednú funkciu vedúceho posudkových komisií v Rennes. 

Na začiatku roku 1983 vážne ochorela jeho žena Claude, ktorá trpela na vredy v tráviacom trakte. Niekoľko mesiacov musela preležať na lôžku. 

Vo februári 1984 sa s ňou Maurice vybral na odpočinok do hôr neďaleko Font-Romeu, kde Claude celých desať dní preležala. 

 Na spiatočnej ceste do Bretónska Mauriceovi napadlo, aby sa zastavili v Lurdoch. Vôbec neveril v zjavenia Panny Márie ani v zázračné uzdravenia, ale bol presvedčený, že Lurdy sa vyznačujú pozitívnou energiou. 

Claude súhlasila s návštevou tohto miesta. Bola veľmi prekvapená, že jej to navrhol práve jej manžel – ateista, antiklerikál a slobodomurár. Claude si v srdci zachovala diskrétnu kresťanskú vieru, ale bála sa, že ak sa neuzdraví, ateizmus jej manžela sa ešte prehĺbi.

Bol začiatok februára, v Lurdoch pršalo a vládla drsná zima. Bez problémov našli jaskyňu zjavenia. Mauriceovi nedovolili, aby sprevádzal manželku pri kúpeli vo vode vytekajúcej zo zázračného prameňa, a preto sa v tom čase uchýlil do kostola neďaleko jaskyne. Práve sa tam slávila svätá omša. Dovtedy Maurice považoval svätú omšu za primitívny, poverčivý obrad, ale teraz počúval a sledoval všetko s veľkou pozornosťou. 

V jednej chvíli kňaz povedal: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ Tieto slová Cailleta úplne zaskočili, pretože ich počul počas svojej iniciácie v slobodomurárskej lóži. Až teraz si uvedomil, že sú to Ježišove slová. 

Keď si kňaz sadol, nastalo hlboké ticho. A práve vtedy začul Maurice tajomný vnútorný hlas, plný úžasného tepla a pokoja. Výrazne počul: „Bolo by dobré, keby si poprosil za Claudino uzdravenie, ale čo by si mi mohol ponúknuť...?“

 Maurice bol chvíľu akoby vo vytržení. Vo chvíli, keď kňaz pozdvihoval hostiu, tento skalopevný ateista spoznal v kúsku bieleho chleba skutočnú prítomnosť zmŕtvychvstalého Ježiša, v ktorého doteraz nechcel veriť. Pri pohľade na hostiu zakúsil, ako ho do hĺbky preniká svetlo Boha, v ktorého existenciu dovtedy neveril, ale ktorého aj napriek tomu podvedome celý život hľadal.

Teraz Maurice začal premýšľať o tom, čo by mohol Bohu ponúknuť. Napadlo mu, že by mu mal ponúknuť seba samého. Jeho dlhé roky pestovaný ateizmus praskol v jednej chvíli ako mydlová bublina. On, ešte pred chvíľou zaťatý ateista, ktorý vyše 40 rokov obviňoval židovsko-kresťanskú civilizáciu z toho, že vychovávala ľudí v strachu a komplexoch z hriechov a okrádala ich o slobodu a radosť zo života, v jednej chvíli pocítil úžasnú radosť z viery v Ježiša Krista. 

 Hneď po svätej omši išiel za kňazom do sakristie a požiadal ho o krst. Nevedel, že musí prejsť dlhým obdobím prípravy.

Kňaza vystrašilo, že má do činenia so slobodomurárom lóže Veľkého východu a poslal ho, aby sa išiel porozprávať s arcibiskupom Rennes. 

Skúsenosť mystického stretnutia s Kristom prítomným v Eucharistii zanechala v Mauriceovej duši nezmazateľnú stopu. 

Keď sa po svätej omši stretol s Claude, ktorá naňho čakala asi 45 minút, okamžite ju požiadal, aby ho naučila prežehnať sa. Claude videla, že v jej manželovi sa musela odohrať nejaká tajomná premena. Na spiatočnej ceste do Bretónska Maurice kládol Claude množstvo otázok o Kristovi a o Cirkvi. Claude, ktorá sa počas kúpeľa v Lurdoch modlila za jeho obrátenie, pochopila, že tajomná duchovná premena jej manžela sa nedá vysvetliť iba ako ľudský zážitok. Claude sa telesné zdravie vrátilo neskôr.

Novoobrátený Maurice vášnivo získaval poznatky o Ježišovi. Dobre si uvedomoval, že ako slobodomurár otvorene odmietal Boha a propagoval civilizáciu smrti v mene mylne chápanej slobody. Uvedomoval si veľkosť svojich hriechov, ktoré spáchal ako slobodomurár, okultista a lekár vykonávajúci množstvo interrupcií. Mal však zábrany prijať krst v Katolíckej cirkvi.

Svoju dovtedajšiu vieru v Darwinovu evolučnú teóriu považoval zrazu za naivnú a nezmyselnú. Vysvetľoval, že veriť v darvinizmus je rovnaké ako veriť, že rozobraté hodinky sa sami od seba poskladajú naspäť, ak ich budeme dostatočne dlho natriasať. Pre logicky uvažujúceho človeka je to absurdná a hlúpa predstava. Hodinky začnú fungovať až vtedy, keď ich nejaká inteligentná bytosť poskladá v súlade s ich funkciou a úlohou.

Maurice Caillet začal považovať za samozrejmé, že celý makro aj mikrokozmos, život aj ľudské vedomie môžu existovať iba vďaka stvoriteľskému pôsobeniu absolútnej Božej inteligencie, a nie ako výsledok slepej náhody. Túto samozrejmú pravdu ako aj pravdu o Ježišovi Kristovi poznajú všetci ľudia, ktorí s úprimným, čistým a pokorným srdcom hľadajú čestné odpovede na svoje otázky.

V Pravoslávnej cirkvi: Na základe odporúčania svojho priateľa sa Maurice vybral za otcom Patrikom, farárom pravoslávnej farnosti v Rennes, ktorý si trpezlivo vypočul jeho životný príbeh. 

Na záver mu kňaz zacitoval Ježišove slová: „Ani ja ťa neodsudzujem“ a navrhol mu, aby sa začal pripravovať na krst. Dal mu pravoslávny katechizmus a knihu Ortodoxia od Timothyho Warea. 

V priebehu niekoľkých týždňov Maurice prečítal obidve knihy spolu s evanjeliami a spismi cirkevných otcov. Túžil poznať pravdu o Kristovi, ktorý sa svojím nekonečným milosrdenstvom dotkol jeho pohanskej duše.

Vstával veľmi zavčasu, aby mal čas na modlitbu a na čítanie. Otec Patrik rozhodol, že Maurice prijme krst počas Veľkonočnej vigílie. Vtedy sa Caillet rozhodol, že pôjde na stretnutie lóže a podrobne tam porozpráva o svojom nečakanom stretnutí sa s Kristom pri svätej omši v Lurdoch. Všetkých šokovalo to, čo počuli, ale nikto z prítomných sa k tomu nevyjadril.

 V Mauriceovom srdci sa odohrával dramatický vnútorný boj. Zlé sily bojovali o jeho dušu. Osobne zakúsil prítomnosť a zúrivosť zlého ducha. Dvakrát v noci ho zobudil rúhavý smiech akýchsi čiernych monštier, ktoré v ňom vzbudzovali strach a odpor. Zmizli, keď modlitbou Zdravas Mária privolával na pomoc Pannu Máriu.

Claude mala vo zvyku klásť si na noc k lôžku pohár minerálnej vody. Po Mauriceovom obrátení voda ráno veľmi zapáchala a nedala sa piť. Tento zvláštny úkaz sa opakoval každú noc. Jeden priateľ im poradil, aby položili k lôžku jeden pohár s minerálkou, druhý s vodou z vodovodu a tretí pohár s minerálkou a trochou svätenej vody. Ráno bol dokonale čistý iba pohár so svätenou vodou, zatiaľ čo voda v ďalších dvoch pohároch zapáchala a bola pokazená. Pre Mauricea aj Claude to bol jasný dôkaz prítomnosti a pôsobenia nečistých duchov.

Na Veľkonočnú vigíliu 1985 prijal Maurice krst aj sviatosť birmovania v Pravoslávnej cirkvi. Po obmytí krstnou vodou zo všetkých hriechov pocítil úžasnú radosť a slobodu Božieho dieťaťa. Na tejto nádhernej slávnosti bola prítomná aj jeho žena Claude, ktorú Ježiš zázračne uzdravil zo všetkých chorôb a ťažkostí.

Pre Mauricea aj Claude nastal osobitne ťažký čas, pretože v práci ich začali šikanovať. Navštívil ich aj „brat“ z Veľkej lóže Francúzska a bez okolkov im pohrozil, že ak z dôvodu zlého zaobchádzania v práci podajú súdnu žalobu, ohrozia svoj život. Táto hrozba Mauricea skutočne šokovala. Nikdy by mu ani len nenapadlo, že známy a vážený slobodomurár sa mu bude vyhrážať smrťou. Napriek týmto ťažkostiam Mauriceova horlivosť v modlitbe neslabla. Vstával veľmi zavčasu, aby mal čas na ruženec a na čítanie evanjelia.

Na ceste do Katolíckej cirkvi: Počas letných prázdnin navštívili Maurice a Claude benediktínske opátstvo v Sainte-Anne v Kergonane, aby sa tam zúčastnili na vešperách. Zakúsili atmosféru veľkej jednoduchosti, čistoty a duchovnej hĺbky. 

Po vešperách išli do hovorne, kde nadviazali dlhší rozhovor so starším rehoľníkom, pátrom Yvesom. Vyrozprávali mu príbeh svojho života a povedali mu aj o ťažkej situácii, v akej sa ocitli po obrátení, a o Mauriceovom krste. 

Páter Yves im vtedy na jeden deň požičal knihu o pôsobení zlého ducha v našej dobe. Po jej prečítaní začali Cailletovci v nasledujúcich dňoch prichádzať do kláštora na rozhovor s pátrom Yvesom.

Keď mu Maurice povedal, ako sa mu jeho najbližší bratia slobodomurári vyhrážajú smrťou, páter Yves poukázal na Kristovo ničím nezavinené utrpenie. Poradil im, aby na obranu svojich práv a postavenia použili všetky dostupné nenásilné aj právne prostriedky, ale predovšetkým aby v tomto utrpení dôverovali a úplne sa odovzdali Bohu, ktorý nikdy neopúšťa svoje deti. Vysvetlil im, že utrpenie obetované Bohu sa mení na cestu spásy, ktorá nás dovedie do radosti večného života. 

 Vďaka pátrovi Yvesovi si Maurice uvedomil, že svet nezmení prostredníctvom vzbury, hnevu a protestu, ale iba stálou premenou seba samého, plnením Božej vôle a odpustením a láskou voči tým, čo ho nenávidia. Iba takto sa môže pričiniť k premene sveta. Pomodlil sa za to, aby dokázal odpustiť svojim prenasledovateľom, ktorí sa mu snažili ublížiť materiálne, morálne, ako aj pomocou okultných praktík. Modlil sa za nich slovami: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Maurice si vtedy ešte celkom neuvedomoval, že slobodomurárstvo ma protikresťanský charakter. Páter Yves mu to začal postupne vysvetľovať. 

Rehoľník im okrem toho vysvetlil, že nežijú vo sviatostnom manželskom zväzku a že nemôžu prijímať Eucharistiu. Tento problém v Pravoslávnej cirkvi nemali. Otec Patrik nemal nijaké námietky voči tomu, aby prijali sviatosť manželstva v Pravoslávnej cirkvi. Claude s tým však nesúhlasila, pretože vedela, že je to proti Božej vôli a učeniu Katolíckej cirkvi. 

Páter Yves im vtedy poradil, aby sa obrátili na cirkevný súd, aby prešetril ich záležitosť a rozhodol, či je možné, aby uzavreli sviatostné manželstvo. Na návrh pátra Yvesa podala Claude žiadosť na cirkevný súd, aby prešetril eventuálnu neplatnosť jej prvého manželstva.

V júni 1985 sa Maurice rozhodol, že pôjde do lóže posledný raz. Navrhol veľmajstrovi, že pripraví prednášku o Ježišovi. Keď ju prednášal, medzi prítomnými bolo počuť prejavy pohŕdania a výsmechu. Bola to Mauriceova posledná návšteva v lóži. Vtedy sa osobne presvedčil o tom, aký nepriateľský postoj má slobodomurárstvo ku Katolíckej cirkvi, a pochopil, že nemôže byť súčasne katolíkom aj slobodomurárom. 

Maurice oficiálne vystúpil zo slobodomurárskej lóže aj z rádu rozenkruciánov A.M.O.R.C.

V Katolíckej cirkvi: V septembri 1985 sa Maurice a Claude prvý raz dopočuli o pátrovi Emilianovi Tardifovi, charizmatickom kňazovi, prostredníctvom ktorého Pán konal mnohé zázraky obrátenia a uzdravenia.

Maurice aj s manželkou išli na stretnutie s pátrom Tardifom do Wersalu. Keď tam prišli, bolo tam už vyše 4 tisíc ľudí. Ruženec trval takmer dve hodiny. Páter Tardif prišiel spolu s miestnym biskupom. Prítomným krátko vysvetlil, že uzdravuje sám Ježiš prítomný v Eucharistii. Zrazu začuli Maurice a Claude slová pátra Tardifa, ktoré boli odpoveďou na ich modlitbu: „Pán Ježiš požehnáva jednotu jedného páru.“

Aj pri inej príležitosti sa Maurice vybral na stretnutie s pátrom Tardifom. Išiel tam spolu so svojou manželkou a svokrou, ktorá mala Parkinsonovu chorobu v pokročilom štádiu a pohybovala sa už iba na invalidnom vozíku. 

Počas procesie s Najsvätejšou sviatosťou sa kňaz, ktorý niesol monštranciu, pri nej zastavil a požehnal ju. Ona padla na kolená, po chvíli vstala a začala opakovať: „Moje nohy, moje nohy sú ľahké.“ A potom začala kráčať čoraz rýchlejšie, ba až bežať smerom k oltáru, kde stál páter Tardif. Pri oltári urobila niekoľko tanečných krokov a s radosťou povedala do mikrofónu: „Volám sa Yvonne a Ježiš ma uzdravil.“ Bola úplne uzdravená z Parkinsonovej choroby. Radostne tancovala pred inými, aby vydala svedectvo o svojom úplnom uzdravení. 

Jej lekár a fyzioterapeut prežili skutočný šok, keď ju videli úplne zdravú. Takisto aj mnohí členovia jej rodiny, ktorí boli vlažní vo viere, sa na vlastné oči presvedčili, že zmŕtvychvstalý Ježiš žije vo svojej Cirkvi a uzdravuje rovnako, ako to robil počas svojho pozemského života.

Svätá omša a modlitbové stretnutie v charizmatickom spoločenstve spôsobili zmenu Mauriceovho pohľadu na Katolícku cirkev. Púte a príhovory Svätého Otca Jána Pavla II. mu ukázali, že jeho dovtedajší negatívny názor na Katolícku cirkev nemal nič spoločné s realitou a že bol podmienený negatívnou propagandou nepriateľov Cirkvi. 

 Zistil, že Katolícka cirkev je sám Ježiš Kristus, ktorý všetkých hriešnikov pozýva k sebe, aby ich oslobodil z otroctva hriechov, uzdravil, naučil ich odpúšťať a milovať a priviedol ich do neba.

Nakoniec dostali Maurice a Claude radostnú informáciu, že cirkevné súdy v Rennes a v Angers rozhodli, že Claudino prvé manželstvo bolo od začiatku neplatné. Avšak Mauriceovo prvé manželstvo si vyžadovalo pápežovo rozhodnutie.

V septembri 1986 mal do Pontmain, kde sa v roku 1870 zjavila Panna Mária, pricestovať páter Tardif. Na tomto modlitbovom stretnutí sa zúčastnilo asi 10 tisíc ľudí. Maurice a Claude si všimli, že zo zvedavosti prišli aj niektorí z ich dávnych známych, ktorí sa venovali rôznym formám okultizmu. Kvôli veľkému počtu účastníkov sa svätá omša slávila vonku pred bazilikou. 

Na začiatku svätej omše však zaznela neradostná informácia, že páter Tardif nemôže pricestovať, pretože sa musel vrátiť do Kanady na pohreb svojho brata. Svätú omšu slúžil páter Jacques Marin. Počas tejto svätej omše Pán pôsobil s veľkou mocou. Po svätom prijímaní páter Marin hovoril o ľuďoch, ktorých Ježiš uzdravuje. Títo ľudia vstávali a svedčili o dotyku uzdravujúcej Kristovej moci. Po istej chvíli začul Maurice slová: „Vzadu na námestí je istý slobodomurár, ktorý dosiahol vysoký stupeň iniciácie a ktorý pociťuje zábrany vstúpiť do Katolíckej cirkvi.“ Tieto slová rozptýlili všetky jeho pochybnosti.

Vďaka týmto skúsenostiam a vyžarovaniu svätosti Jána Pavla II. Maurice zistil, že plnosť zjavenej pravdy je iba v Katolíckej cirkvi. Prechod do Katolíckej cirkvi bol ľahký, stačilo, aby napísal list, v ktorom o svojom rozhodnutí informuje farárov z pravoslávnej aj z katolíckej farnosti.

Dňa 15. novembra 1988 zatelefonovali Mauriceovi z cirkevného súdu v Rennes radostnú informáciu, že Svätý Otec na základe Pavlovho privilégia podpísal dišpenz, ktorý mu dovoľuje uzavrieť manželský zväzok s katolíčkou Claude-Andrée. 

Maurice a Claude išli pred prijatím sviatosti manželstva na spoveď a zakúsili, akým veľkým pokladom je sviatosť pokánia, v ktorej Ježiš koná zázrak odpustenia všetkých hriechov, duchovne uzdravuje a prinavracia nám slobodu a radosť Božích detí.

Po prijatí sviatosti manželstva 7. 10. 1989 okúsili Maurice a Claude mystickú jednotu, keď sa v Kristovi stali jedným telom. Ich krehká a slabá ľudská láska sa vštepila do všemohúcej a večnej Kristovej lásky. Pocítili osobitnú moc tejto sviatosti. Ich intímny vzťah sa úplne premenil tak, ako to opisuje Ján Pavol II.: „Manželský úkon je opravdivým úkonom adorácie.“

Počas modlitby, keď im celé spoločenstvo v roku 1989 vyprosovalo dar vyliatia Ducha Svätého, pochopili, že musia radikálne skoncovať so všetkými okultnými praktikami, biotronikou a špiritizmom. Maurice si predtým myslel, že radiostézia a používanie kyvadla sú nevinnou záležitosťou. Uvedomil si, že to boli posledné zotročujúce putá, ktoré ho spájali so zlými duchmi.

Po svojom obrátení začlenil Dr. Maurice spolu s manželkou do svojej lekárskej praxe jeden veľmi dôležitý prvok. Pred začatím farmakologickej liečby navrhovali pacientom, aby sa zmierili s Bohom vo sviatosti pokánia a prijali Eucharistiu. Povzbudzovali svojich pacientov, aby sa poďakovali Bohu za skúsenosť choroby a utrpenia a aby všetko svoje utrpenie odovzdali Ježišovi. 

Takisto ich nabádali, aby sa modlili, aby dokázali odpustiť všetkým všetko, aby sa na nikoho nehnevali a aby zavrhli každú formu okultizmu, biotroniky a špiritizmu. 

Ženy, ktoré podstúpili interrupciu, prosili, aby ľutovali svoj zločin a zmierili sa s Bohom aj so svojím dieťaťom.

Maurice spolu s manželkou videli, že pacienti, ktorí prijali ich rady, získavali pokoj svedomia a životnú radosť a zakúšali zázračné uzdravenia z rozmanitých chorôb.

Jedna žena, ktorú muž nahovoril na interrupciu, prežila po tomto čine skutočný šok. Začala nenávidieť svojho muža a nechcela s ním žiť; jej muž sa zas začal opíjať; ona trpela na nespavosť a bolesti hlavy a začala mať vážne zdravotné problémy. 

Prijala však odporúčané rady: zmierila sa s Bohom vo sviatosti pokánia, odpustila svojmu mužovi a poprosila o odpustenie svoje dieťa, ktoré interrupciou zabila. Vtedy sa začal proces jej liečby, ktorý vyvrcholil jej úplným duchovným aj fyzickým uzdravením.

Maurice našiel po dlhých rokoch hľadania najväčší poklad – Ježiša Krista, pravého Boha, ktorý sa stal pravým človekom, zomrel za nás a vstal z mŕtvych, je s nami vo svojej Cirkvi, aby nám odpúšťal hriechy, uzdravoval rany nášho srdca a viedol nás do neba. Všetko, čo potrebujeme k šťastiu, máme v Katolíckej cirkvi. Boh sa nám dáva celý vo sviatosti pokánia a v Eucharistii. Z našej strany treba iba prežívať každý deň v súlade s vierou a nepodliehať znechuteniu.