OVLÁDAŤ SI JAZYK
Bratia moji, nechcite byť mnohí učiteľmi, veď viete, že nás čaká prísnejší súd. Veď všetci sa prehrešujeme v mnohom. Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo. Keď dávame koňom do úst zubadlo, aby nás poslúchali, ovládame celé ich telo. Hľa, aj lode: hoci sú také veľké a ženú ich prudké vetry, maličké kormidlo ich riadi ta, kam chce kormidelník. Tak aj jazyk: je to síce malý úd, ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký malý oheň akú veľkú horu zapáli! Aj jazyk je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený. Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji. Vari prameň chrlí tým istým otvorom vodu sladkú aj horkú? Vari môže, bratia moji, figovník rodiť olivy alebo vinič figy? Ani slaný prameň nemôže dávať sladkú vodu.
List apoštola Jakuba 3,1-12
Už sv.František Saleský povedal, že asi ¾ hriechov páchame ústami, jazykom. A iste čosi na tom pravdy je.
Slovo, reč, je spôsobom komunikácie. Ak je slovo narušené, kazia sa i ľudské vzťahy a upadá aj spoločnosť, kde tí ľudia žijú. Istotne vieme, kde je trápne a o ničom, kde sa len reční. Pre nás je teraz dôležité toto si uvedomiť a vedieť. Kto neovláda jazyk, je to znak, že aj v inom zlyháva, že neovláda telo. Tie malé ústa, ten malý jazyk je ako to zubadlo, to kormidlo, tá iskra, ako vraví Sväté písmo. A tak jazyk vie ovplyvniť celého človeka, a vplýva na svoje okolie. Aj toto je neustáli, denný boj. Lebo niekedy skôr hovoríme než myslíme, premyslíme veci. A platí to, čo vraví Pán Ježiš: z plnosti srdca hovoria ústa (Mt 12, 34). Keď je človek zatrpknutý v duši – hnevlivo reaguje na všetko a pošpiní slovom i pekné veci. Ak je niekto plní telesnej nemravnosti, slovom zahnusí aj najčistejšie veci, ktoré mu niekto predostrie.
Jedného dňa sa žiak opýtal svojho učiteľa: „Otče, kedy je dovolené hovoriť?“ A dostal odpoveď: „Každé slovo musí pred vyslovením prejsť cez tri brány:
Je pravdivé, pýta sa strážca prvej brány.
Je nutné, pýta sa ochranca druhej brány.
Je láskavé, skúma hliadka tretej brány.“
Pravda, vhodnosť a láskavosť musia byť charakteristickými znakmi nášho hovorenia. A toto potvrdzuje aj slová samotného Svätého písma, kde tiež čítame v Knihe Sirachovho syna 5, 13-18:
V tichosti vypočuj slovo, aby si mu rozumel,
a s rozvahou prednes správnu odpoveď!
Ak sa rozumieš veci, povedz o tom blížnemu!
Ak však nie, polož si ruku na ústa,
aby ťa nepristihli pri nerozumnom slove a nezahanbili ťa.
Rozumný človek získa si rečou česť a chválu,
ale jazyk nemúdreho mu privedie záhubu.
Nedopusť, aby ťa nazvali klebetárom,
a nech ťa nepodchytia v reči a nezahanbia ťa!
Spravodlivo si počínaj! Rovnako v malom i vo veľkom!
