Pápež Lev XIII. (1878-1903) bol najväčším šíriteľom pobožnosti ruženca v Cirkvi. Bol to práve on, kto 1. septembra 1883 nariadil okružným listom, aby sa v každej farnosti v celej Cirkvi konali cez mesiac október verejné ružencové pobožnosti. Urobil tak, lebo sa na Cirkev valili pohromy a hľadal ochranu u Božej Matky. Zasvätil tak mesiac október Kráľovnej ruženca.

Okrem toho ešte v ten istý rok na Štedrý deň napísal: „Pripomíname a žiadame všetkých, aby sa modlili ruženec denne a vytrvalo. Zároveň prehlasujeme, že je prianím nášho srdca, aby sa konala ružencová modlitba v hlavných kostoloch diecézy každý deň, vo farských kostoloch aspoň v nedele a sviatky.“

Máme nádej, že ruženec nás môže vyliečiť zo všetkého zla našich čias... Táto modlitba je pre Cirkev ako Dávidov prak - bude ním chrabro čeliť všetkým pekelným nepriateľom.  (Pius XII.)

Ruženec nás naozaj spája s pradávnym poznatkom, že opakovanie patrí k modlitbe, k meditácii, že opakovanie znamená istý spôsob ukolísania do rytmu pokoja. Nestáva sa mi často, že by som s napätím sledoval a rozumom si uvedomoval každé slovo, ale naopak, dávam sa unášať pokojom opakovania, pravidelnosti. O to viac, že tie slová nie sú bez významu. Prinášajú mi veľké obrazy a predstavy, predovšetkým postavu Panny Márie – a skrze ňu zakaždým aj postavu Pána Ježiša – pred oči a do duše.    (Joseph  Ratzinger)

Čo dnes Cirkev najviac potrebuje? Modlitbu. Bežme za Máriou a prídeme k Ježišovi.  (Pavol VI.)

Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová (Ž 55,23). Modliť sa ruženec znamená zveriť naše starosti milosrdným Srdciam Ježiša a jeho Matky. Priniesť im všetky problémy, úzkosti, úsilia a plány, ktoré sú súčasťou nášho života.  (Ján Pavol II.)

Tradičnou pomôckou pri modlitbe ruženca je reťaz zrniek, ruženec. Neraz sa považuje len za „počítadlo“ odriekaných Zdravasov. No môže byť aj symbolom rozjímania. Len si všimnime: zrnká ruženca sa zbiehajú pri kríži, ktorý takto otvára a zakončuje modlitbu ruženca. Veď stredobodom života veriacich je Ježiš. Všetko v ňom začína a všetko k nemu vedie a sa aj završuje.  (Ján Pavol II.)

Mária zachovávala všetky Ježišove slová vo svojom srdci a premýšľala o nich. Spomienky na Ježiša, vtlačené do jej srdca ju sprevádzali vo všetkých životných situáciách a viedli ju k uvažovaniu nad rôznymi chvíľami jej života, keď stála pri svojom Synovi. Boli akýmsi ružencom, ktorý odriekala nepretržite počas svojho pozemského života. (viď Ján Pavol II.: apoštolský list Rosarium  virginis  Mariae /RVM/, 11)