Vianoce sú každoročnou slávnosťou pripomínajúcou príchod Božieho Syna v ľudskom tele medzi nás.

Slovenský výraz Vianoce je z nemeckého Weihnachten – „weih“ (svätá)  „Nacht“ (noc), čo znamená Svätá (posvätná) noc. Vzniklo to zo stredovekej hornonemčiny wīhe naht. Vyjadruje noc narodenia Pána Ježiša v Betleheme.

Niektorí toto slovenské pomenovanie  skôr prisudzujú k talianskemu výrazu: Via nozze - doslovný preklad je kombináciou latinského slova via (cesta) a talianskeho slova nozze (svadba).  Mohlo by to znamenať „svadobnú cestu“ Panny Márie a Jozefa – v prenesenom slovazmysle, keď opustili Nazaret a išli do Betlehema na sčítanie obyvateľstva.

Anglické pomenovanie, používané aj v Severnej Amerike je známe ako Christmas. Doslova znamená Kristova omša.

Toto pomenovanie je zo staroanglického Cristesmæsse. Najstarší záznam o takomto pomenovaní oslavy Narodenia Pána Ježiša je z Anglosaskej kroniky z roku 1127; pomenovanie Christmas sa objavuje v textoch od roku 1569.

Prípona -mas pochádza zo staroanglického slova odvodeného z latinčiny missa, ktoré znamená omša.  A omša je vskutočnosti sprítomnenie jedinej Kristovej obety.

Napokon to super vyjadruje aj  umelá inteligencia, AI:

Kresťania vnímajú totiž Vianoce ako začiatok Ježišovej najvyššej obety, ktorou bol jeho život obetovaný na kríži za hriechy ľudstva. Táto obeta je vnímaná ako vrcholný akt lásky, kde Ježiš, narodený v skromných podmienkach, sa dobrovoľne vzdal svojej božskej slávy, aby preklenul priepasť medzi Bohom a hriešnym ľudstvom a ponúkol večný život tým, ktorí veria. 

Všetky pomenovania sú pekné a majú niečo do seba. Avšak oficiálny názov slávnosti 25. decembra je Narodenie Pána.

Ateistická - komunistická a nacistická ideológia

V dejinách môžeme vidieť, ako sa zmysel kresťanských sviatkov snažili rôzne ideológie (a samozrejme ich inšpirátori a nasledovníci) vyprázdniť a nahradiť čímsi iným. Dnes nie je problém pozrieť si propagandistické filmy a tlač tej-ktorej doby a spoločenského režimu. Žiaľ dnes to aj niektorí ľudia preberajú, hoci si ani neuvedomujú, ako sa prikláňajú k ideológiám, ktoré nie zachraňovali človeka, a pomáhali mu, ale ho likvidovali. A tak popri kresťanských (pravých!) Vianociach sú aj ´Vianoce´, ktoré berú niektorí ako sviatky zimy.  Komunistická ideológia oslavuje prírodu a zimu. Darčeky nosí (dedo) Mráz. Pesničky sú o zime, vločkách, stromčeku...

Ale sú nazývané aj sviatkami pokoja a mieru. Čo je pekné, lebo sa vskutočnosti narodilo Knieža pokoja. No viac sa zdôrazňoval 24.december - Štedrý deň, či večer. Stoly museli byť plné. Rok sa uzatváral a plný stôl všelijakých dobrôt bol znakom úspechu a ´šťastia´, a socialistickej prosperity.

Tieto sviatky ako sviatky zimného slnovratu, ale zvlášť, ako sviatky rodiny nazývali nacisti. Nedali sa odstrániť, tak vymenili obsah a symboliku. Zakomponovali do vianočných sviatkov zimný slnovrat, nordický sviatok Yule. Najtemnejšia noc roka, po ktorej nasleduje predlžovanie dní, viac svetla – to bol program nacistov – presvetliť budúcnosť. Betlehem sa nahradil  ´vianočnou´ záhradkou, kde bol jelenček a zajačiky a matka s dieťaťom na rukách – symbol rodiny, rodiny čistej árijskej rasy. Symbolom slnka bola svastika-hákový kríž a ´spasiteľ´, ktorý to všetko spôsobí: führer.

A čo dátum?

Napokon stále sa točí o tom, že pohanské sviatky oslavy zrodu Slnka sme nasilu my pokresťančili. Že to my sme vytlačili pôvodný zmysel Vianoc a dali tam Krista. Ako to bolo a je?

Myšlienka, že tento dátum bol vzatý od pohanov, pochádza od dvoch učencov z prelomu sedemnásteho a osemnásteho storočia. Paul Ernst Jablonski  (1693-1757), nemecký protestant, chcel poukázať na to, že oslava Kristovho narodenia 25. decembra bola iba jedným z mnohých „spohančovaní“ kresťanstva, ktoré prijala Cirkev štvrtého storočia ako jednu z mnohých „degenerácií“, ktoré premieňali čisté apoštolské kresťanstvo na katolicizmus. Don Jean Harduin (1646–1729), rehoľník jezuita, sa zas snažil poukázať na to, že Katolícka cirkev prevzala pohanské sviatky na kresťanské účely bez toho, že by spohančovala Evanjelium.

Isteže nejde o nejaký dátum, ale o pravdu. Tajomstvá viery slávime počas roka viac symbolicky v určité dátumy (narodenie Jána Krstiteľa 24.6., Narodenie Panny Márie 8.9., Premenenie Pána 6.8.,...), tak i Narodenie Pána. No pripomínanie Narodenie Ježiša Krista 25.decembra bolo v rímskej komunite kresťanov. Nie pompézne a nie verejne, veď bolo obdobie pre nich náboženskej neslobody a prenasledovania.

V juliánskom kalendári, ktorý vytvoril r.45 pr. Kr. Július Cézar, pripadal zimný slnovrat na 17. december. Ale v skutočnosti nemal ten deň vôbec nijaký náboženský význam v rímskom pohanskom kalendári sviatkov pred Aureliánovou dobou; a ani kult slnka nehral pred ňou v Ríme významnú úlohu.

Prvý, kto sa  vyjadril s jasnosťou, že Ježiš sa narodil 25. decembra, bol sv. Hypolit, grécky spisovateľ pôsobiaci v Ríme, vo svojom komentári k prorokovi Danielovi, napísanom okolo r. 204. Tento dátum tiež podľa niektorých exegétov súvisel so židovským sviatkom posvätenia Jeruzalemského chrámu. Kristovým príchodom sa takto uskutočňuje posviacka chrámu, je to advent – príchod Boha na túto zem.

Podľa výpočtov mnícha Dionýza zo 6. storočia sa narodil v roku 753 od založenia mesta Ríma. Tento rok určil za začiatok letopočtu, ktorým sa riadime dodnes. Novšie výskumy však zistili, že tento mních sa o pár rokov pomýlil. Ježiš Kristus sa narodil asi 4 až 7 rokov skôr. Nepoznáme ani deň a mesiac, kedy prišiel na svet. A napokon, máme aj starší záznam, že  slávnosť narodenia Pána sa slávi v Cirkvi od 2. storočia. Pápež sv. Telesfor (125-136) nariadil, aby sa v tento sviatok slúžili tri sv. omše, jedna z nich o polnoci. A pravdepodobne on sám zložil omšový hymnus Sláva Bohu na výsostiach, ktorý má podnet vo ´vianočnom´ evanjeliu. No spočiatku sa Narodenie Pána Ježiša Krista slávilo spolu s pamiatkou Zjavenia Pána.

A na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že slávenie Vianoc sa objavilo prvýkrát v kalendári z roku 354, kde grécky umelec Furius Dionýz Filokal v občianskej časti kalendára k dátumu 25. december, kedy sa v Ríme slávil sviatok boha Mithra na počesť slnka, pridal poznámku „ôsmy deň pred januárom narodil sa Kristus v judejskom Betleheme“. V samotnom Ríme sa tento sviatok slávil už r. 336.

V skutočnosti, keď rímsky imperátor Aurelián ustanovil 25. decembra 274 pohanské sviatky „Narodenia neporaziteľného slnka“ - Mithru (perzského boha), išlo takmer isto o pohanskú alternatívu k dátumu, ktorý už pre rímskych kresťanov čosi znamenal. Takže „pohanský pôvod Vianoc“ je mýtus bez historického základu. Zhoda okolností!

Po získaní náboženskej slobody r.313 kresťania iba verejne vyjadrujú a manifestujú svoje sviatky, ktoré slávili. A napokon, evanjelium vraví o Kristovi, že je svetlom na osvietenie pohanov (Lk 2, 32). A prorok Malachiáš vraví o Mesiášovi ako o slnku spravodlivosti, ktoré kvôli nám vzíde (Mal 3, 20).

Vianoce (25. december) sú sviatok pochádzajúci od západných kresťanov. Už začiatkom 4. storočia sa v Ríme objavuje sviatok Narodenia Pána, slávený 25. decembra. Prvýkrát sa ten sviatok spomína v dokumente z roku 336. A pápež Július I. (337-352) oddelil slávenie udalostí Narodenia Pána a Poklony Mudrcov; stanovil  pre Cirkev na 25. decembra sláviť len narodenie Krista v Betleheme a na 6. januára Zjavenie Pána mudrcom. Ľudová zbožnosť pomenovala tento druhý sviatok na sviatok Troch kráľov okolo roku 1150.

V Konštantinopole bol zavedený r. 379 alebo 380. Podľa kázne sv. Jána Zlatoústeho, v tom čase chýrneho askétu a kazateľa v rodnej Antiochii, to vyzerá tak, že tam bol tento sviatok po prvý raz slávený 25. decembra 386. Z takýchto centier sa rozšíril na kresťanský Východ; bol prijatý v Alexandrii okolo r. 432, v Jeruzaleme o storočie alebo i dve neskôr. Arméni, jediní medzi starými kresťanskými cirkvami, ho nikdy neprijali – dodnes 6. januára oslavujú Kristovo narodenie, Troch kráľov i Pánov krst.

Západné cirkvi, naopak, postupne prijali z Východu 6. január ako sviatok Zjavenia Pána; Rím tak urobil medzi rokom 366 a 394. Ale na Západe sa sviatok zvyčajne pripomínal ako návšteva Troch kráľov u dieťaťa Krista, a bol to teda dôležitý sviatok, no nie najdôležitejší. 

Svätý Efrém, veľký sýrsky básnik IV. storočia, zanechal krásny opis tohto sviatku v Sýrii, počas ktorého boli zdobené domy vencami (pravzor nášho vianočného stromčeka?). Bol slávený aj v Palestíne: celú noc bolo bdenie pri Betlehemskej jaskyni, odkiaľ sa potom procesiou išlo do Jeruzalema. A cestovateľka 4. storočia Egéria píše: „Ako sú ozdobené v tom čase chrámy, je ťažko opísať. Tam okrem zlata, perál, hodvábu, nič iné nevidíš. Pozrieš na závesy, sú zlatisté a hodvábne, obrusy tak isto zdobí zlato a hodváb. A či je možné opísať alebo ohodnotiť množstvo a váhu svietnikov alebo lámp a lampiek a rôzneho druhu náčinia?“

Veľmi zaujímavý je článok pod heslom v tejto sekcii:  Vianoce v dejinách - článok o.biskupa V.Judáka z Katolíckych novín...