Istý vzdelaný človek, ktorý stratil vieru, sa posmešne pýtal dievčatka, ktoré prvýkrát pristúpilo k svätému prijímaniu: „Naozaj veríš, že Pán Boh je prítomný v malej oplátke?” „Áno,” odpovedalo. „Ale v Otčenáši sa hovorí, že Pán Boh je na nebi. Ty sa tiež modlíš ‚ktorý si na nebesiach’. „Áno, tak znie Otčenáš.” Dievčatko sa chvíľu zamyslelo: „A vy poznáte Vyznanie viery?” „Veru je to už dávno, čo som sa ho na náboženstve učil. ‚Verím v Boha, Otca všemohúceho...’” „Stačí, stačí,” prerušilo ho dievčatko. „Teda ak je Pán Boh všemohúci, prečo by nemohol byť súčasne na nebi i vo svätej Hostii?” ...

Prijať Oltárnu sviatosť, teda Pánovo telo ukrytého v spôsobe chleba je velikánska milosť, dar od Boha. On chce, aby sme sa ním živili, aby naše duše z neho žili. On sám sa nám dáva!

Kto má však ťažký hriech na duši, musí sa ho zbaviť Božím odpustením vo sviatosti zmierenia-svätej spovedi! Kto tak nerobí, má svätokrádežné prijímanie a nijako mu neosoží! Kto je a zotrváva v stave ťažkého previnenia, kto nechce zmeniť svoj život a zanechať hriech, nemôže ho prijať, lebo by to bolo znesvätenie.

Kto má ´len´ všedné hriechy, musí ich najprv oľutovať pred Bohom a tak môže požívať Pánovo telo. Boh a hriech-zlo nejde spolu. Pán nám v prijímaní jeho sviatostného Tela rozhojňuje silu a rozdúchava lásku, ktorú sme znova nadobudli vo sv. spovedi. Spája sa s nami, objíma vtedy naše duše.

Kto prvý raz išiel k svätému prijímaniu, tomu sa otvorila cesta môcť prijímať túto sviatosť uvedomelo. Oltárna sviatosť nie je jednorázová sviatosť. Prvé prijímanie neznamená jediné; ale prvé v poradí, a po ňom nech nasledujú ďalšie, a nech ich je nesčíselne mnoho. Využívajme tento dar a prostriedok na premieňanie seba v dokonalejších v láske.