Zahalenie kríža
Pôstne obdobie, ako príprava na veľkonočné sviatky nášho vykúpenia postupne mení svoj charakter. Od začiatku – od Popolcovej stredy - sme sa zameriavali na prácu na sebe, na osobnú duchovnú obnovu. Od Piatej pôstnej nedele nehľadíme však ešte celkom na smrť Pána Ježiša, ale na to, čo jej predchádzalo. Preto sa v našich krajoch zahaľujú kríže v kostoloch. Skôr ako zomrel na kríži predchádzalo tomu ešte nejaké jeho konanie, jeho slová, jeho mučenie. Na toto nás vedie aj Božie slovo evanjelia v tieto dni: uvažovať nad tým, čo predchádzalo smrti na kríži.
Naďalej však naše pôsty, dobré skutky a pobožnosti majú nás stvárňovať k lepšiemu, ale v tejto perspektíve: on nám vydobyl slobodu, a my si ju máme zachovať, preto posilňujeme svoju vôľu, a takto sa mu chceme i zavďačiť.
V našej liturgii pred reformou v r.1969 to zahalenie kríža (presnejšie Kristovho tela) znamenalo, že Pán Ježiš sa ukrýval, akoby potajomky chodil medzi ľuďmi, aby ho číhajúci farizeji nezajali, pretože ešte neprišla jeho hodina. Na Piatu pôstnu nedeľu sa čítalo vždy evanjelium, ako Pán Ježiš veľmi jasne v diskusii so Židmi povie, že skôr ako bol Abrahám, bol on – teda, že je Boh. Vtedy ho chceli kameňovať, ale Ježiš sa skryl a odišiel z chrámu (Jánovo evanjelium 8, 31-59).
Kríže sa zahaľujú červeným, alebo fialovým závojom. A ostanú zahalené do skončenia Veľkopiatočných obradov, v ktorých sa kríž odhaľuje a vzdáva sa mu poklona.