Svätá spoveď
ODPUSTENIE VINY, OSLOBODENIE DUŠE
povzbudenie a vysvetlenie od pápeža Františka
Životom kráčame vpred tápajúc, ako dieťa, ktoré sa učí chodiť, no padne; ešte zopár krokov a opäť padne; znova a znova padá a zakaždým ho otec zdvihne. Tá ruka, ktorá nás vždy pozdvihuje, je milosrdenstvo: Boh vie, že bez milosrdenstva zostávame na zemi, že pre to, aby sme kráčali, sa potrebujeme vrátiť na nohy.
A tu môžeš namietať: „Ja však nikdy neprestanem padať!“ Pán to vie a je vždy pripravený opäť ťa pozdvihnúť. On nechce, aby sme neustále rozmýšľali o našich pádoch, ale aby sme hľadeli na neho, ktorý v pádoch vidí deti, ktoré treba pozdvihnúť.
Aj my si môžeme položiť otázku: „Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.
Ó
Pre mnohých dospelých veriacich je vyznanie hriechov pred kňazom neprekonateľne náročné, čo často vedie k zanedbávaniu tejto sviatosti. Alebo je takou ťažkosťou, že sa stáva okamihom pravdy v pokuse o jej prikrášlenie.
A toto je zápas kresťanov. Náš každodenný boj. Nie vždy máme odvahu hovoriť o tomto boji ako hovorí Pavol. Vždy hľadáme spôsob na ospravedlnenie. Ale všetci, áno všetci sme hriešnici. Hovoríme to tak, nie? Povedzme to dramaticky: je to náš boj. A ak si to nepriznáme, nikdy nedosiahneme Božie odpustenie.
Pretože ak to, že som hriešnik je len nejaké slovo, spôsob, ako sa to hovorí, tak nepotrebujeme Božie odpustenie. Ale ak je to skutočnosť, ktorá z nás robí otrokov, potrebujeme toto Pánovo vnútorné oslobodenie, potrebujeme tú moc. Pokorné vyznanie hriechov je to, čo Cirkev žiada od nás všetkých: «Vyznávajte si navzájom hriechy» (Jak 5,16). Ale nie pre reklamu, lež preto, aby sme vzdali chválu Bohu a s uznaním, že je to „on, ktorý ma zachraňuje“. To je dôvod, prečo ideme na spoveď k bratovi, bratovi kňazovi.
Iní hovoria: ‚Veď ja chodím na spoveď‘, no spovedajú sa z vecí natoľko všeobecných, akoby lietali vo vzduchu, nie sú konkrétni. To je to isté, ako keby ani nič neurobili. Vyznanie hriechov nie je ako ísť na stretnutie s psychiatrom, ani nie ako ísť do mučiarne. Znamená povedať Pánovi: ‚Pane, som hriešnik‘, no povedať to prostredníctvom brata, aby to vyznanie bolo konkrétne. Som hriešnik preto a preto.
Niektorí ľudia hovoria: Ja sa spovedám Bohu. Toto je jednoduché, však? Je to ako spoveď prostredníctvom e-mailu. Boh je tam ďaleko, ja hovorím tie veci, ale nie tvárou v tvár, nie medzi štyrmi očami. Ide tu o konkrétnosť, čestnosť a tiež úprimnú schopnosť hanbiť sa za svoje chyby, o cestu, ktorá vedie k Božiemu odpusteniu, k precíteniu jeho odpustenia a jeho lásky v hĺbke srdca.
Keď príde na spoveď dieťa, nikdy nehovorí všeobecne. Povie: ‚Otče, urobil som to a to, mojej tete som urobil tamto a ešte som povedal toto slovo‘ a povedia to slovo. Sú konkrétni. Majú tú jednoduchosť pravdy. My máme vždy tendenciu skrývať skutočnosť našej biedy. Ale je tu jedna pekná vec. Keď v Božej prítomnosti vyznávame svoje hriechy také, aké sú, vždy pociťujeme milosť zahanbenia. Hanbiť sa pred Bohom je milosť.
Ó
Keď sa nachádzame v hriechu, v klesnutí, áno, musíme ísť poprosiť Pána o odpustenie, to je to prvé, čo musíme urobiť, avšak chce to aj niečo ďalej: „Ako som prišiel k tomu pádu? Ako začal tento proces v mojej duši? Ako sa rozvinul? Koho som nakazil? A ako som si nakoniec ospravedlnil tento pád?“
Ale nikdy nezabúdajme: vždy za nejakým hriechom, za nejakým pádom je pokušenie, ktoré začína troškou, ktorá rástla, ktorá rozniesla nákazu, a nakoniec si našla ospravedlnenie pre pád. Nech nás Duch Svätý osvieti v tomto vnútornom poznaní.