Anglický spisovateľ GK Chesterton raz napísal: „Je veľký omyl domnievať sa, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, nebudú veriť v nič. Naopak. Budú veriť v čokoľvek.“   Človek je od prirodzenosti tvor náboženský, čo sa opäť zreteľne prejavuje v súčasnosti, keď napriek nebývalému vedeckému poznaniu veľa ľudí verí viac kadejakým konšpiračným teóriám a šarlatánom než faktom a odborníkom. Človek totiž, pokiaľ nemá zdravú vieru, má tendenciu túto prázdnotu niečím vyplniť. A najčastejšie práve poverami.

Nie je však povera ako povera. Zatiaľ čo niektoré sú skôr úsmevné, iné môžu zásadne ovplyvniť kvalitu nášho života alebo vzťahu s Bohom.

Keď vám v nedeľu pri ceste do kostola prebehne čierna mačka cez cestu, možno sa zarazíte, ale pre váš ďalší život to asi nebude mať žiadne následky. Väčšina si povie: „Asi niekam ide.“ Tiež zaklopanie na drevo či vianočné krájanie jablka bývajú skôr ľudovým zvykom.

Aj keď by mali byť kresťania voči poverám imúnni, nevyhýba sa poverčivému správaniu ani im. V duchu onoho vtipu: „Viete, prečo veriaci ľudia neveria na povery? Pretože to prináša smolu.“ V tej najzávažnejšej podobe sa to deje v prípadoch, keď sa kresťan miesto k Bohu obracia k rôznym ezoterickým praktikám, ku kartárkam, horoskopom či tzv.„jasnovidcom“.

No v akom hlbokom rozpore sú tieto postoje s biblickým Desatorom, s oným „Nebudeš mať iných bohov mimo mňa“! A že nejde o nejakú neškodnú kratochvíľu či doplnok ku kresťanskej viere. Poverčivosť sa ale môže držať aj nášho náboženského života, v ktorom dodržiavame predpísané rituály a užívame dobré duchovné prostriedky . U niekoho to síce môže byť predstupeň k zrelej viere, ale aj brzda na ceste k dôvernému vzťahu s Bohom.

Katolický týdeník 42/2021

Talizman – vec, ktorej pripisujem moc, ktorú sama o sebe nemá , teda j to naivita a hlúposť. Ale!!! Môže byť talizman, predmet spojený s vyznávaním náboženskej viery, ba i s uctievaním zlého anjela diabla, a to je nebezpečné pre duchovný život i psychiku. Je to vždy proti Bohu – uctievať iných bôžikov (prirodzene falošných), Bohom stvorené veci, alebo dokonca satana...! Preto je to zlé a ťažký hriech proti Prvému Božiemu prikázaniu!

Lapač snov pochádza z indiánskej kultúry (najmä Severoamerickí Indiáni - kmeň Ojibwe). Pôvodne slúžil ako ochranný talizman, ktorý zachytáva zlé sny do siete a prepúšťa len dobré sny, ktoré cez pierka skĺznu k spiacemu, pričom zlé sny zničí ranné slnko; dnes je populárny ako dekorácia a duchovný amulet. 

Alláhovo oko (Nazar) je starobylý ochranný symbol, často modrej farby, ktorý má podobu oka a slúži ako talisman proti zlým silám, neprajným pohľadom a ´urieknutiu´, pochádza z oblasti Stredomoria a Blízkeho východu a je populárny v mnohých kultúrach, kde odráža negativitu späť k pôvodcovi a prináša šťastie. Tento turecký talizman je aj v islame zakázaný, lebo jediný silný proti zlu je Alláh-Boh.

ČERVENÁ ŠNÚRKA, NITKA

Povera spojená s rituálom. Červená šnúrka, stužka, nitka či náramok. Jej existenciu vnímame v posledných rokoch až priveľmi. Avšak skutočne vieme, čo (alebo kto) je za tým? Ak nenaplníme svoje srdce Bohom, ak naše srdce nespočinie v Ňom, hľadáme iné možnosti, ktoré nás však privádzajú len k väčšej nespokojnosti, nešťastiu a napokon nás úplne zničia. Hoci spočiatku tieto možnosti, ktoré nachádzame v radoch okultizmu, ezoteriky, New age či rôznych alternatívnych smerov, vyzerajú veľmi lákavo a jednoducho – a najmä ponúkajú (ne)riešenie tu a teraz, rýchlo a bez čakania –, následky a dôsledky v oblasti duchovnej, na seba nenechajú dlho čakať.

Červená šnúrka sa používa ako ochrana pred urieknutím. Červená – farba ohňa –, ktorá má upútať pohľad toho, kto by chcel „nosičovi šnúrky“ ublížiť, a tým ho ochrániť pred urieknutím. Poveru navyše umocňuje náuka kabaly. Obzvlášť dnes sme svedkami veľkého vzostupu predaja rôznych energetických náramkov (energy balance), ktoré majú rovnaký účel ako červená šnúrka. Sú presvedčení, že sú pre nich ochranou pred urieknutím „z očí“ a pred negatívnou energiou. Šnúrke je tak pripisovaná zázračná a ochranná sila, moc. Inak povedané – zverím sa pod ochranu červenej stužky. Avšak skutočne viem, kto za touto poverou stojí? Ak mám niekomu zveriť do opatery svoje dieťa alebo mu požičať auto či peniaze, potrebujem vedieť, kto je ten, komu to zverujem. Neprejavím takú dôveru komukoľvek, potrebujem si byť istý tým, že ten človek je zodpovedný, že mu môžem veriť, že sa na neho môžem spoľahnúť. Prečo potom nepátrame, komu zverujeme svoj život, keď nosíme červenú stužku či podobné energetické amulety?

Ak hľadáme skutočný pôvod tohto zvyku, povery, tradícia nás privedie až k Bálovi, do staroveku. Bál (Baal, Bel, Baele, Wael) – mocný démon, ktorého meno je prekladané ako: vládca, pán. Už dávno bol uctievaný ako fenické a západosemitské božstvo. Dôkazy o šírení úcty k Bálovi, ktorému sa prinášali ľudské obety a zasväcovali deti, nachádzame aj vo Svätom písme: „Budovali výšiny Bálovi, aby v ohni spaľovali dietky na obetu Bálovi.“ (Jer 19, 5) Znakom zasvätenia dieťaťa Bálovi bolo zaviazanie červenej stužky. Démonológia (náuka, ktorá sa zaoberá démonmi, ich vplyvom na ľudský život) ho radí ako siedmeho z desiatich archidémonov a charakterizuje ho ako ducha zrady, ľstivého a nemilosrdného. Modernými okultistami je spájaný so silami deštrukcie, nenávisti, pomsty, vojny.

Namiesto toho, aby sme sa chránili, sa tak dobrovoľne zverujeme do otroctva Zlého. Avšak je len Jediný, ktorý nás môže skutočne (o)chrániť. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Jedine On ťa chráni. Miluje ťa viac, ako si vôbec dokážeš predstaviť. Nepotrebuješ žiadne šnúrky ani život naplnený strachom. Si milovaný Bohom, si v Božích rukách! Tak sa neboj naplno žiť slobodu Božieho dieťaťa, ktorú Ti Kristus vydobyl na kríži!                                                                                             

 Slovo ⁺  12.4.2019

Všimli ste si, koľkí nosia na ruke červené šnúrky? Vraj "proti urieknutiu" alebo "na ochranu".

Aby sme pochopili význam, prečo nie, a prečo zo „zásady“ nenosiť červené šnúrky, tak si najprv pozrieme, ako to vníma tento svet. Nasledujúca stať je negatívnym príkladom toho, ako ľudia šalejú po niečom, čo nepoznajú, a čo je priam zázračné, bez toho, aby sa vôbec zamysleli nad pointou, podstatou toho všetkého. Takže čo píše tento svet: „VIETE, PREČO NIEKTORÍ ĽUDIA NOSIA ČERVENÝ POVRÁZOK NA ĽAVOM ZÁPÄSTÍ? ROZHODNE NEJDE O MÓDNY VÝSTRELOK. TENTO ČERVENÝ NÁRAMOK MÁ OVEĽA HLBŠÍ VÝZNAM, PRETOŽE JEHO PODSTATA VYCHÁDZA Z PRASTARÉHO MYSTICKÉHO ŽIDOVSKÉHO UČENIA – KABALY…“     (Kabala sa objavila až v 12. storočí v Provensálsku. Tradície, z ktorých vyrástla, však siahajú ešte do obdobia pred Kristom. Tajomstvá  symbolického výkladu Biblie, o ktoré sa opiera kabala, sa stovky rokov odovzdávali iba ústne. Podľa kabalistov má každé slovo v Starom zákone, a najmä v Tóre, hlboký symbolický význam a čitateľovi, ktorý má kabalistický kľúč, odhaľuje tajomstvá vzťahu nášho vesmíru s vyššími svetmi. V podstate ide o sektu zo židovstva, až filozofiu a pokútne prekrúcanie Božieho slova.  Kabala je dnes na Západe veľmi populárna, rovnako ako iné mystické a ezoterické hnutia. )

Pred čím všetkým vás teda môže táto červená šnúrka, ktorú si uviažete na ľavej ruke, ochrániť?

Ak teda kresťan uvidí v zdôvodnení nejakej veci slovník, ktorý nám núka energie slnka a života, karmu, čakry, kabala, talizman, ochranný amulet a im podobné frázy, mal by zbystriť pozornosť a lepšie sa pozrieť na zdroj článku, z ktorého čerpá svoje vedomosti. S najväčšou pravdepodobnosťou sa už pohybujete v iných pohanských náboženstvách či filozofiách, alebo nedajbože v oblasti ezoteriky, okultizmu, mágie, špiritizmu, alternatívnej medicíny. Ale kresťan a tobôž nie katolík, nemôže sedieť na dvoch stoličkách. Nemôžete slúžiť Bohu i mamone, nemôžete prosiť o pomoc Pána a zároveň aj zlých duchov ( skrývajúcich sa za týmito náukami, či amuletmi ). Preto naše kresťanské a katolícke učenie odmieta akýkoľvek synkretizmus s pohanstvom a samozrejme s okultizmom a mágiou.

Jeden prípad s červenou šnúrkou z dávnejšej kňazskej praxe, spomína o. Matúš Marcin, exorcista: Bolo to v Medžugorí. Spovedal som jednu mladú ženu a všimol som si červenú šnúrku na jednej ruke. Veľmi podrobne som jej vysvetlil, prečo by ju nemala nosiť a radšej by sa mala spoliehať na Krista a na Jeho pomoc. Veď samé Božie slovo nám hovorí, ak Boh s nami, koho sa mám báť? Žena prikyvovala, že rozumie a tak som sa nakoniec spýtal, či je ochotná si ju dať dole? Pozerala veľmi začudovane, čo od nej chcem. Snažil som sa jej vysvetliť že pokiaľ si ju nedá dole nemôžem jej dať kňazské rozhrešenie. Žena stále váhala. Prečo si ju nechcete dať dole? Pýtal som sa. Nosím ju už aspoň 15 rokov, znela odpoveď . Veľmi citlivo som sa snažil ju presvedčiť, nech si ju spokojne dá dole, nič sa jej nestane, a v budúcnosti ju bude chrániť Božia milosť. Žena bola nesmelá, akosi nechcela pochopiť že sa nedá aj žiť podľa Krista, aj podľa pohanstva. Keďže celkove jej spoveď bola naozaj veľmi úprimná, tak som sa jej snažil pomôcť. Povedal som. Môžem vám tu šnúrku dať dole? Veľmi nepresvedčivo prikývla a ja som sa naklonil cez kľakátko v spovednici a zo zápästia som tú červenú šnúrku pretrhol. To čo sa začalo diať v spovednici ma ale poriadne šokovalo a vystrašilo. Žena stratila dych, začalo ňou prudko triasť a vzápätí strácala vedomie. V prvej chvíli som ani nevedel čo robiť, takú reakciu som nečakal. Rýchlo som otvoril dvierka spovednice, aby sa mohla nadýchnuť a snažil som sa ju prebrať k životu. Žena začala prudko dýchať, akoby sa práve teraz vynorila spod vody, a lapala po vzduchu... Trvalo to pár minút, pokiaľ úplne prišla k sebe, upokojila sa a my sme spoveď mohli dokončiť. Spovede v Medžugorí sú vždy výnimočné, ale tento prípad sa mi vryl do pamäte. Jedna obyčajná šnúrka a predsa koľko neplechy urobila v živote človeka. Bola na ňu tak silno naviazaná, že pretrhnutie šnúrky bolo pre ňu akoby pretrhnutie pupočnej šnúry pri pôrode. Zlo ju úplne zväzovalo a ona sama nebola schopná pochopiť, koho je už otrokom. Zaiste si pamätáte Toma Hanksa vo filme Stroskotanec. Keď bol sám, vyrobil si z volejbalovej lopty, na ktorom ostal otlačok jeho zakrvavenej dlane svoju „modlu“ s ktorou sa stále rozprával, lebo bol na ostrove úplne sám. Tak si na ňu „zvykol“ že sa od nej nechcel nikdy rozlúčiť. Kvôli nej aj riskoval život a raz oň takmer prišiel, lebo sa jej nevedel vzdať. To je jeden z mnohých problémov, táto naviazanosť, pripútanosť, zviazanosť, zotročenie myšlienkou, vecou, šnúrkou... Apoštol Pavol píše: všetko smiem, ale nie všetko osoží, všetko smiem, ale nič ma nesmie zotročiť...porovnaj 1 Kor 6, 12

Šnúrka samozrejme nemá žiadnu moc, nech by bola akejkoľvek farby. Najprv to môže byť len povera, ale keď sa na to „upneme“ a túto našu nevieru začne zneužívať zlý, veľmi skoro to môže skĺznuť do okultizmu a mágie. Ani červená farba ako taká nemá žiadnu konkrétnu moc. Boh stvoril všetky farby rovnako dobré. A žiadna z nich nemá privilégium, či nadprirodzené magické vlastnosti. Ak teda kresťan chce nosiť červené šaty, šperky, náramky, nech ich nosí, ale nech im nepripisuje žiadnu nadprirodzenú moc a hlavne nech neslúžia ako „ochrana pred zlom“. Dúfam, že nikto z čitateľov nepovažuje červené šnúrky za šperky a náramky, že sa nimi nikto neozdobuje...

Svedectvo Oľgy Staňovej, bývalej ľudovej liečiteľky: „Ak sme dali dieťa Kristovi, tak vieme, komu sme uverili. Nie červená šnúrka ma ochráni pred diablom, ale Kristus! “ – „Uhranutie funguje, ale my takými spôsobmi vlastne vyháňame diabla diablom! To znamená, že sme sa previnili proti prvému prikázaniu.“ Tiež sa zmienila o ľuďoch, ktorí sa domnievajú, že im niekto ublížil pohľadom: "Kto mi povie, že mu prišlo, ´z očí´, nech si najskôr skontroluje svoj vzťah k Bohu! Kým je Boh v mojom srdci, nikto mi neublíži. Dôležitá je radikálnosť, nie prostredná cesta. Od Krista ma môže odlúčiť iba ťažký hriech. A ako to vyplýva z listu Efezanom - je dôležité žiť duchovne, modliť sa a dôverovať Bohu."

KLOPANIE  NA  DREVO

Táto povera je iste tá najrozšírenejšia. Keď niečo poviete nahlas a nechcete to zarieknuť, zaklopte na drevo. Prečo práve na drevo?  Zvyk pravdepodobne prežil dodnes z dávnych dôb Slovanov a Keltov. Zrejme má základ v keltskej tradícii klopania na drevo a uctievania dubov. Pretože pohania kedysi verili, že dobrí duchovia sa ukrývajú práve v dreve, a tak sú  stromy mocné a magické. Ak ste po niečom túžili, stačilo, ak ste to pošepkali do dreva a dvakrát zaklopali, aby ste sa uistili, že dobrý duch bdie a počuje vás. Dub, jaseň, lieska, hloh a vŕb mali však u pohanov posvätný význam. Práve týchto stromov sa ľudia dotýkali, ale táto časť povery už dávno upadla do zabudnutia a dnes poslúži hocijaké drevo. No klopanie na drevo je zvyk, ktorý si ani mnohí neuvedomujú. Je pre nás imaginárnou poistkou tomu, čo sme práve povedali a nechceme to zakríknuť. Klopanie alebo dotýkanie sa stromu bol spôsob, ako požiadať o šťastie dobrotivých duchov  (v gréckom a rímskom náboženstve nižšie bohyne - nymfy), ktorí prebývali vo vnútri, a odvrátiť pozornosť ktoréhokoľvek zo zlých.

Je hriech stvoreniam pripisovať moc ich Stvoriteľa. A hoci majú neraz rastliny aj rôzne chemické prvky, ktoré sa používajú v lekárstve, sú do nich dané a do nich ukryté Stvoriteľom.

------------

Tomu, kto tají svoje previnenia, povodí sa zle,

kto sa však vyzná (z nich) a nechá (hriech), dosiahne milosrdenstvo.

Príslovia 28,13

Pre zaujímavosť – jediná možnosť:

JÚDA A TAMAR     Gn 38, 1-30

V tom čase Júda odišiel od svojich bratov a prešiel k istému mužovi z Adullámu menom Chira. Júda tam uzrel dcéru Kanaánčana, ktorý sa volal Šúa, vzal si ju za ženu a vošiel k nej. Ona počala, porodila syna a Júda mu dal meno Ér. Znova počala, porodila syna a nazvala ho Onán. Opäť porodila syna a dala mu meno Šela. Bolo to v Kezíbe, keď ho porodila. Júda dal Érovi, svojmu prvorodenému, ženu, ktorá sa volala Tamar. Júdov prvorodený syn Ér bol zlý pred Hospodinom, preto mu Hospodin vzal život.  Potom povedal Júda Onánovi: „Podľa švagrovského práva vojdi k bratovej žene, vezmi si ju a postaraj sa svojmu bratovi o potomstvo!“ Onán však vedel, že potomstvo nebude patriť jemu, preto kedykoľvek vošiel k bratovej žene, semeno vypúšťal na zem, aby svojmu bratovi nesplodil potomka.  Hospodinovi sa to však nepáčilo, preto aj jeho usmrtil.  Vtedy povedal Júda svojej neveste: „Zostaň v dome svojho otca ako vdova, kým nedospeje môj syn Šela.“ Povedal si však: „Len aby nezomrel ako jeho bratia.“ Tamar teda odišla a bývala v dome svojho otca. Po mnohých dňoch zomrela Júdovi žena, Šúova dcéra. Keď sa Júdovi ukončil smútok, šiel so svojím priateľom Chirom z Adullámu k strihačom svojich oviec do Timny.  Vtedy oznámili Tamar: „Tvoj svokor práve ide do Timny strihať svoje ovce.“  Ona odložila vdovské šaty, vzala si závoj, zahalila sa a sadla si k bráne do Enajimu, ktorý je pri ceste do Timny. Tamar totiž vedela, že hoci Šela už dospel, nestala sa jeho ženou.  Keď ju Júda zazrel, nazdával sa, že je to neviestka, lebo si zastrela tvár.  Zabočil k nej, ako bola pri ceste, a povedal: „Dovoľ, prosím, vojsť k tebe.“ Nevedel totiž, že je to jeho nevesta. Ona sa ho spýtala: „Čo mi dáš za to, že vojdeš ku mne?“  On odpovedal: „Pošlem ti kozľa zo stáda.“ Ona povedala: „Daj mi však nejaký záloh, kým ho pošleš.“  Júda sa jej spýtal: „Čo ti mám dať do zálohu?“ Odpovedala: „Tvoje pečatidlo so šnúrou a palicu, ktorú máš v ruke.“ Dal jej to. Vošiel k nej a ona počala.  Potom vstala a odišla. Odložila závoj a znova si obliekla vdovské šaty.  Júda potom poslal kozľa po svojom priateľovi z Adullámu, aby z ruky ženy prevzal záloh, ktorý jej dal; ale nenašiel ju.  Vypytoval sa tamojších ľudí: „Kde je tá zasvätená smilnica, ktorá bola na ceste do Enajimu?“ Odpovedali mu: „Tu nebola nijaká zasvätená smilnica.“  Vrátil sa k Júdovi a povedal mu: „Nenašiel som ju. Aj tamojší ľudia vraveli: ‚Nijaká zasvätená smilnica tu nebola.‘“  Júda povedal: „Nech si to nechá; len aby sme neboli na posmech. Veď som jej poslal toto kozľa, ty si ju však nenašiel.“ Asi po troch mesiacoch Júdovi oznámili: „Tvoja nevesta Tamar sa dopustila smilstva a zo smilstva aj počala.“ Júda povedal: „Vyveďte ju a upáľte!“  Keď ju viedli, odkázala svojmu svokrovi: „Počala som z muža, ktorému patria tieto veci,“ a dodala: „Pozorne sa pozri, komu patrí pečatidlo so šnúrou a palica!“  Keď sa Júda na to pozrel, povedal: „Ona je spravodlivejšia než ja; nedal som ju totiž svojmu synovi Šelovi.“ Potom sa už s ňou nestýkal.  Keď prišiel čas pôrodu, ukázalo sa, že v jej živote boli dvojčatá. Keď rodila, jedno z nich vystrčilo ruku. Babica mu na ňu priviazala červenú šnúrku a povedala: „Tento vyjde prvý.“  On však stiahol ruku späť a vyšiel jeho brat. Povedala: „Akou trhlinou si sa predral?“ Preto mu dala meno Perec.  Potom vyšiel jeho brat, ktorý mal na ruke červenú šnúrku. Toho nazvali Zerach.

Červená šnúrka nie ako povera, ale  pozitívne:   kto ju nosí je prvorodeným dieťaťom z dvojičiek!